Túto knihu som čítala s rešpektom, pretože som o nej už veľa počula a vedela som, že nejde o ľahké čítanie. Už od prvých strán som mala zvláštny, nepríjemný pocit. Svet, ktorý autor opisuje, je temný, chladný a beznádejný. Oceánia je spoločnosť kde je všetko kontrolované – správanie, reč, myšlienky, dokonca aj minulosť. Myšlienka, že pravda sa môže meniť podľa toho, čo práve vyhovuje moci, ma desila asi najviac.
Postava Winstona Smitha na mňa pôsobila veľmi realisticky. Nie je to typický hrdina, ktorý sa nebojí a ide si pevne za svojím cieľom. Je to obyčajný človek, ktorý si začína uvedomovať, že niečo nie je v poriadku. Jeho vnútorný boj je podľa mňa jadrom celej knihy. Bojuje nielen proti systému, ale aj proti vlastnému strachu. Často som mala pocit, že jeho odpor je skôr tichý a bezmocný, no práve to ho robí ľudským.
Veľmi silná bola pre mňa myšlienka „newspeaku“, teda nového jazyka, ktorý má obmedziť schopnosť ľudí myslieť. Uvedomila som si, akú obrovskú moc má jazyk. Ak nemáme slová na vyjadrenie myšlienky, postupne sa vytráca aj samotná myšlienka. Táto časť ma prinútila zamyslieť sa nad tým, ako dôležité je vzdelanie a schopnosť kriticky myslieť.
Vzťah Winstona a Júlie mi spočiatku dával nádej. Ich láska bola akýmsi tichým odporom voči režimu. Bolo to niečo osobné a autentické v svete, kde je všetko umelé a kontrolované. O to silnejší bol pre mňa záver knihy. Nečakala som klasický „šťastný koniec“, ale aj tak ma finále zasiahlo viac, než som si myslela. Pocit, že systém dokáže zlomiť človeka až do takej miery, že stratí sám seba, bol veľmi deprimujúci.
Po dočítaní som mala pocit úzkosti, ale zároveň aj uvedomenia. Táto kniha podľa mňa nie je len dystópiou, ale varovaním. Učí nás, že sloboda nie je samozrejmosť a že pravda môže byť veľmi krehká. Myslím si, že práve preto je stále aktuálna. Núti človeka zamyslieť sa nad tým, čo by robil on sám, keby žil v podobnej spoločnosti.