DIELO: 20 výnimočných dievčat
AUTOR: Neznámy
Vydaveteľstvo: Klub čitateľov
OPIS:
V knihe ma zaujal príbeh známej atlétky ktorá, v dospelosti získala na olympiáde tri zlaté medaily a volala sa Wilma Rudolph.
Wilma sa narodila v dobe, keď belosi v Amerike mali také výhody, ako sú školy a reštaurácie len pre bielych alebo nárok na lepšie miesto v autobuse. Narodila sa ako dvadsiate z dvadsiatich dvoch detí černošského vrátnika a servírky. Narodila sa predčasne a býva často chorá. V štyroch rokoch sa jej začala deformovať ľavá noha, ktorou nemohla ani pohnúť. Lekár jej povedal že má detskú obrnu a už nikdy nebude chodiť. Do očí jej vyhŕkli slzy, ale mama jej pošepkala, aby ho nepočúvala, že sa uzdraví. Mama okamžite začala hľadať nemocnicu, kde by boli ochotný liečiť černošské dievča a veru ju našla. Bola síce ďaleko od domova v Nashville a museli cestovať až 80 míľ čo je približne 129 km. Cestovali tam dva krát týždenne a sedieť museli na vyhradených sedačkách pre černochov. Wilma si zapamätala obrázok namaľovaného svalnatého strieborného bežiaceho psa na boku autobusu. Keď v autobuse zadriemala, vždy si predstavovala ako letí popri ňom. Lekári jej dali v nemocnici nohu do poriadku, mala ju síce v železnej dlahe, ale nikdy sa nesťažovala. Súrodenci jej veľmi pomáhali a chorú nohu jej každý deň masírovali štyrikrát. Mama jej dodávala odvahu v najťažších chvíľach keď ju noha veľmi bolela a plakala od neznesiteľnej bolesti. Neskôr dlahu vymenili za ortopedickú obuv a po ďalších dvoch rokoch jej tú obuv vyzuli a ona urobila pár krôčikov bosá. Mama si vtedy zakrývala tvár rukami, aby Wilma nevidela, že od radosti plače. Od tej chvíle Wilma vyzývala všetkých bratov a chlapcov od susedov, aby s ňou pretekali v behu a skoku. A mimochodom vždy vyhrala. Keď vyzdravela úplne, v škole vstúpila do basketbalového družstva, tam si ju všimol tréner atletiky. Nechal ju hneď zúčastniť sa niekoľkých významných pretekov. Mala veľa odvahy a myslela si, že je najlepšia. No musela zažiť aj niekoľko prehier, aby sa naučila trpezlivo trénovať a zlepšovať sa. A potom v sedemnástich rokoch dievča, ktoré kedysi prezývali ,,chromé“ vyhralo bronzovú medailu na Olympijských hrách v Melbourne. Keďže sa jej zdalo, že bronz sa málo leskne, prisahala si, že na budúce vyhrá zlato. No pochopila aj rasovú nenávisť. O štyri roky keď bola na ďalších prípravných pretekoch sa stalo to, že vodič odmietol odviesť černošských športovcov. Našťastie ho vymenili a ona mohla dosiahnuť nový svetový rekord. Ale na oči toho človeka nemohla nikdy zabudnúť. A stále myslela na to, že skôr alebo neskôr urobí niečo čím všetku diskrimináciu porazí. V roku 1960 sa konali v Ríme Olympijské hry. Bola nervózna, ale pri štartovom výstrele letela ako v predstavách zo strieborným psom z obrázku na autobuse, keď bola malá a snívala ako letí. Vyhrala tri zlaté medaily. Po celom svete sa stala slávna ako ,, čierna gazela“. Po návrate domov z olympiády jej mesto usporiadalo banket. Boli tam, ale pozvaný iba belosi. A tak odmietla účasť. Organizačný výbor ustúpil a po prvý krát v histórii oslavovali belosi a černosi bok po boku. A ona sa cítila, akoby vyhrala ďalšiu medailu.