Sú knihy, ktoré si prečítate a zabudnete na ne. A potom sú tu knihy, ktoré priložia dýku k vášmu srdcu, rozrežú ho a nechajú vás krvácať. A Little Life nebola iba kniha, bola to rana. A zasiahla priamo do najkrehkejších častí mojej mysle, ktoré som držala zamknuté v skrytosti, a zašepkala mi: Poznám tvoju bolesť! Tento srdcervúci, emocionálne zničujúci a hlboko introspektívny román skúma povahu traumy, lásky, utrpenia a vytrvalosti ľudskej duše. Vybrala som si ju preto, že dala hlas bolesti, ktorá ležala hlboko v mojom srdci. Nie estetizovaným spôsobom, ale surovým ponorením do tichej tragédie osoby, ktorá neverí, že by mala existovať. Jude St. Francis je muž plný protikladov. Krehký, no nezlomný, nežný, no nedotknuteľný, túžiaci po láske, no neschopný v ňu veriť. Žije ako tieň vo vlastnom tele, nesúc ťarchu spomienok, ktoré ho vyformovali do niečoho, čo nie je úplne živé, ale ani celkom mŕtve. Nie je obyčajnou postavou, je odrazom rán, ktoré sa nikdy nezahoja, krutých bojov, ktoré nikto nepočuje, a lásky, ktorá niekedy nestačí na to, aby zachránila niekoho pred sebou samým. Odmalička sledujeme rozprávky, kde dobro víťazi nad zlom, hrdina všetkých zachráni a pre všetkých je tu šťastný koniec. Radi veríme, že láska dokáže vyliečiť všetko. Čo sa však stane, keď láska nie je liek na zranenú dušu? Nie každá bolesť vás robí silnejším, niekedy iba bolí. Nič neznamená, nič nezmení, a ani vytrvalosť nie je vždy dôkazom sily, no skôr krutého naliehania tela pokračovať, aj keď duša to už dávno vzdala. Lebo život ide ďalej, aj keď duša zostane tam, kde bola zlomená. No smútok je návykový. Ak bol jedinou konštantou vo vašom živote, stane sa súčasťou vašej identity. Zabudnete, kto ste bez bolesti, až napokon veríte, že je to váš osud. Preto túžba zraneného človeka po ďalšom zranení je obrovská. Nachádza útechu v bolesti, ktorá je tak známa, no zároveň má pocit, že je v ňom niečo skazené a je to ukryté hlbšie, než by akýkoľvek nôž dosiahol. Judovo telo nesie jazvy minulosti, no skutočne krváca jeho myseľ, ktorá mu neustále pripomína, že si bolesť zaslúži. To vo mne zarezonovalo spôsobom, ktorý sa mi zdal príliš osobný, príliš blízky, akoby sa Yanagihara dostala do môjho vnútra a vytiahla moje vlastné nevyslovené myšlienky. Jude bol mimoriadne inteligentný a veľmi úspešný. Ak sa bližšie pozriete na našu históriu, zistíte, že je plná mysliteľov, umelcov a filozofov, ktorých roztrhala ich vlastná myseľ. Čím viac svetu rozumela, tým viac sa chcela zničiť, lebo inteligencia neprináša len vedomosti, ale aj uvedomenie si utrpenia, smrteľnosti a absurdnosti existencie. Nemôžete nikoho prinútiť, aby rozmýšľal alebo cítil tak hlboko, ako vy. A to je váš kríž, pretože nič nie je osamelejšie, než byť obklopený ľuďmi, ktorí vám nikdy nebudú rozumieť. Keď Jude stratil svojho najlepšieho priateľa Willema, všetko sa zastavilo. Mal pocit, akoby nastal koniec sveta, bol to zaručene koniec jeho sveta, no slnko deň čo deň znovu vychádzalo. Ale ku koncu knihy nastane chvíľa, kedy všetko zrazu úplne stíchne. A to je to, čo vo mne zostalo najviac. Nie hrôza z Judovej minulosti alebo definitívnosť jeho smrti, ale práve to zdrvujúce ticho. Pretože, keď utrpenie prekročí istú hranicu, už ani nebolí. A je v tom niečo takmer pokojné – pokojné a desivé. Po tom všetkom neprichádza vykúpenie či výbuch, ale len absolútna neprítomnosť, ktorá neupokojuje, ale dusí. Prestanete rozprávať, prestanete sa namáhať, prestanete dúfať. Pretože to vás vždy iba priviedlo späť na to isté miesto. Jude to miesto poznal. A ja tiež. Keď vaše telo a myseľ neustále bojujú, pretože jedno zúfalo túži zomrieť a druhé nie je schopné to urobiť, je to práve duša, ktorá chradne. A zrazu všetko, čo ľudia robia, sa zdá byť hlúpe, zbytočné a nezmyselné, keďže nakoniec aj tak zomrú. Už len pomyslenie na to, že treba vynaložiť úsilie na život, ktorý ani nechcete, vás unavuje. Ľudia si neuvedomujú, množstvo emocionálnej bolesti, ktorou musí človek prejsť, aby vôbec uvažoval o tom, že si vezme život, je mučivé a zdrvujúce. Všetko je také intenzívne, umierať znie lepšie ako žiť. Nechápu, koľko sily a odvahy je potrebné na to, vstať každý jeden deň, keď ste sa v prvom rade ani nechceli ráno zobudiť a pokračovať v živote predstieraním, že je všetko v poriadku, kým ťažoba na srdci tlačí na vaše rebrá a krúti sa okolo vášho hrdla ako had okolo svojej koristi. Najodvážnejšia vec, ktorú môžete urobiť, je ostať nažive, aj keď na vás každá jedna bunka v tele kričí, aby ste sa zabili. Nechcete tu byť, ale ani nikde inde, len chcete prestať existovať. Pretože nezáleží na tom, kam pôjdete, stále ste v tej istej bubline a dusíte sa vo vlastnom kyslastom ovzduší. Akoby sa svet odohrával v miestnosti, kde nemôžete vstúpiť, na večierku, kam nie ste pozvaní. A predsa, Jude miluje. Ticho, oddane, tak intenzívne, až zabúda na seba. Žije pre ostatných, pretože nevie, ako žiť pre seba. Vďaka tejto knihe som sa cítila byť videná a počutá spôsobom, o ktorom som ani nevedela, že ho potrebujem. Dokonale vyjadrila ťarchu utrpenia, neschopnosti existovať vo vlastnom tele, ktoré pripomína skôr klietku než domov a vyčerpania z prostej existencie. Malú zúfalú nádej, možno vás niekto bude držať tak dostatočne pevne, aby ste konečne uverili, že stojíte za to. Vybrala som si A Little Life, pretože som potrebovala niečo, čo by ma podržalo v mojom vlastnom trápení. Táto kniha ma nezachránila. Nepovedala mi, že všetko bude v poriadku, nedržala ma za ruku, neponúkala riešenia. Len so mnou sedela v tme a nehovorila mi, aby som vstala. Chcela som kričať, aby ma niekto, ktokoľvek počul a nielen moje slová, ale i bolesť za nimi. V slovách Yanagihary som našla presne to. Ona neobväzuje rany, roztrháva ich. Stále neviem, či bola jej kniha krásna alebo krutá. Určite nie je nežnou pozvánkou, skôr pripomína necitlivý stisk pod krkom, no viem len, že na ňu nikdy nezabudnem. Držala moju hruď úzko zovretú dlho po tom, čo som otočila poslednú stranu, a hlboko vo vnútri mi vždy zahrá na citlivú strunu. Pretože niektoré knihy vás zmenia. No iné vás zničia.
