Preskočiť na obsah

Adriána Toporcerová

    Už od detstva som pociťovala, že svojmu vnútornému svetu som nikdy veľmi nerozumela. Moje „dospievanie” by som mohla opísať aj ako dlhoročné motanie sa v bludisku v záujme ísť tou správnou cestou. No vždy vo mne pretrvával pocit, že som ju, žiaľ, nenašla. Práve preto som sa pred istým časom začala zaujímať o fungovanie môjho vnútorného sveta, teda mozgu. Vybrala som si túto knihu, ktorá zmenila moje myslenie a taktiež ma, aspoň trošku, naučila lepšie rozumieť svojmu podvedomiu. Na tejto knihe sa mi páčilo, že všetky tie zistenia a poznatky vychádzali experimentov a neobsahovali len názory autora. Počas čítania som sa postupne doznávala, ako fungujú naše emócie a prečo ich občas nemôžeme ovládať. Autor tam spočiatku rozoberal časti mozgu, ktoré nám umožňujú vlastne pociťovať emócie, napríklad amygdalu, ktorá je emocionálnym centrom. Dozvedela som sa tam niečo o úzkostných stavoch, hneve, depresii. Pri tomto ma najviac zaskočilo, ako veľmi zdraviu škodlivé môžu byť tieto emócie pre moje telo, nie to pre moju psychiku. Autor v knihe rozoberal aj rozdiely, pri niektorých tematikách, u mužov aj žien. Kniha mi dala lepšie porozumenie nie len o mne samej, ale aj o iných ľuďoch a dokonca aj deťoch. Dozvedela som sa, ako chovanie a reagovanie malého dieťaťa môže odzrkadľovať vo veľkom to, čo si doma zažíva, ako agresívne chovanie rodičoch voči dieťaťu môže viesť k tomu, že dieťa sa nenaučí empatii. Taktiež ma prinútil zamyslieť sa fakt, ako aj tie najmenšie veci a udalosti z detstva vplývajú na celkový vývin psychiky dieťaťa. Téma, kde autor rozoberal traumy a posttraumatickú poruchu (PTSD) ma taktiež prinútila vrátiť sa po svojej životnej ceste naspäť do detstva. Zistila som, ako PTSD funguje, prečo a ako vznikajú traumy a že ich človek nedokáže odstrániť zo života. Maximálne existujú metódy liečenia, prostredníctvom ktorých sa človek s nimi môže naučiť žiť a pracovať s nimi.Táto kniha mi dala naozaj inú perspektívu na celý život a aj na to, ako vnímam mozog človeka. Vždy som si myslela, že na všetky tie zlé spomienky a udalosti môžem jednoducho zabudnúť, vrátiť sa do mojej verzie seba, ktorá existovala v čase pred odohratou udalosťou a ísť ďalej, ale táto kniha mi ukázala, že mozog je ako plátno. Všetko, čo zachytí, bude už navždy zakotvené a zakorenené hlboko v jeho štruktúre, môžeme to „premaľovať”, ale nie vymazať alebo odstrániť. A teda, uvedomila som si, že isté veci vo mne, ako aj v ostatných sa už nebudú dať vrátiť späť. Človek je dnes taký a zajtra môže byť opačnou verziou svojho včerajšieho ja, do ktorého sa už možno nikdy vráti. Preto je vždy potrebné premyslieť si, ako budeme v živote konať voči druhým a aký postoj budeme mať k životu my sami. Teraz si myslím, že je dôležité pre každého človeka, aby si uvedomil tú zodpovednosť za svoje slová, ktoré vysloví z úst alebo za svoje konanie a prístup k druhým, ktorý bude presadzovať. Myslím si, že každého nadšenca psychológie a človeka, ktorý je v svojej hlave stratený, a cíti sa, že sám blúdi v labyrinte, z ktorého niet úteku, by táto kniha veľmi zaujala a taktiež mu aj veľmi pomohla. Pomohla mi pochopiť, že to, čo som prežívala a prežívam je úplne normálne a že nie som tým nijako čudná ani odlišná od druhých. Teraz už viem, že ak pociťujem úzkosť, je to len stereotypná reakcia môjho mozgu na udalosti, ktoré sa ešte len odohrajú a že ju dokážem zmierniť. Koniec koncov, svoj život a ako ho prežijeme máme len v svojich rukách.