Tento príbeh je o mne, dvanásťročnej Laure. Som obyčajné dievča, ktoré býva u tety Sáry a uja Denisa. Nie sú zrovna kamarátski. Ešte nesmiem zabudnúť na moju sesternicu Bellu. Je falošná ako jej kamošky. Všetkým robí iba zle. Raz, keď rozbila drahú vázu jej mamy, tak to všetko zvalila na mňa a musela som spať u ich psa Bena. Ale tento príbeh nebude o tom ako mi Bella robí stále zle, ale o tom, ako som si našla novú rodinu.
Bol úplne obyčajný pondelok, keď som prechádzala parkom. Zrazu som zazrela niečo nezvyčajné. Bolo to niečo ako víla z rozprávok, o ktorých mi kedysi mama rozprávala. Samozrejme, to by som nebola ja, keby som nešla po stopách toho stvorenia.
„Au!“ strhla som sa, keď ma niečo zabolelo na ruke. Myslela som, že som sa iba oškrela, ale zrazu sa mi na pleci zjavila akási hviezda, ktorá žiarila všetkými farbami. A čo ma zaskočilo najviac? Na chrbte mi pribudli krídla. „Woow!“ V tej chvíli som niekoho zbadala. „Kto si?“ to boli moje posledné slová, kým som nezaspala. Po istom čase som sa prebrala, otvorila oči a rozhliadla sa naokolo. Nič som nespoznávala, ale…bolo to pekné miesto. Zrazu sa zjavilo stvorenie, ktoré som videla v parku. „Víla!“ zvýskla som od radosti. Mala modré krídla, žlto-ružovú sukňu, červené tričko a fialové vlasy. „Kde som to…a vôbec kto si ty?“ spýtala som sa. „Som Eva, víla, a toto je naša krajina. Prepáč, nechcela som ťa uniesť, ale ty si ma zbadala a určite by si to všetkým vykecala.“ „Ale čosi? Môžem tu s vami bývať?“ vykĺzlo zo mňa náhle ako mi chcela dať preč krídla. „Akosi sa ti krídla zapáčili. A tvoja rodina čo?“ „Rodičia zomreli pri leteckej havárii, keď som mala osem rokov. Bývam u tety.“ „Prepáč, nevedela som,“ povedala nesmelo Eva. „To je OK“ ukľudňovala som ju. Eva s nadšením povedala, že u nich môžem ostať. „Áno, ďakujem.“ „A môžeme byť kamošky?“ spýtala sa Eva. „Jasné“ prikývla som.
A takto som si našla novú rodinu.