Sandra Plášková – Daisyine tajomstvo
Žilo raz jedno dievčatko Daisy. Bývalo so svojou mamou a otcom v malej dedinke na kraji lesa. Jedného dňa bol otec povolaný na vojnu. Rodičia vedeli, aké tajomstvo Daisy skrýva. Otcov odchod bol pre ňu náročný, ale verila, že sa čoskoro vráti z vojny domov, bol s ňou v jej srdci. Každý týždeň mu písala listy, posielala pohľadnice a on jej na ne vždy odpisoval. No, nastal deň, keď neodpísal. Nikto nevedel, čo sa deje. O pár dní neskôr prišiel list. Bolo v ňom napísané: ,,Drahá manželka a moje dievčatko! Píšem Vám tento list z mojich posledných síl. Neviem, ako dlho to tu ešte vydržím lebo som veľmi chorý, ale ak aj opustím tento svet, chcem aby ste vedeli, ako vás obe veľmi ľúbim a ako mi budete chýbať. Daisy, nehanbi sa za to, aká si. Viem, že ty dosiahneš v živote veľa vecí. Ľúbim Vás, Váš ocko.“ Keď mama dočítala list, Daisy sa rozbehla do záhrady a plakala. Keď vtom priletel vtáčik Speváčik a začal spievať ich obľúbenú pieseň. Najprv ho nechcela počúvať, po chvíli ju to upokojilo a začala spievať s ním. Slniečko vykuklo spoza veľkých mrakov. Postupne za nimi prišli ďalšie zvieratká a začali spievať s nimi. Po chvíli bol z diaľky počuť mamin hlas: ,,Daisy, poď domov, musíme sa porozprávať!“ Daisy sa rozlúčila so zvieratkami a utekala domov. ,,My to spolu zvládneme! A keby sa aj ockovi niečo stalo, stále tu máš mňa a svoje zvieratká,“ povedala. O pár dní prišiel list z vojny, v ktorom bolo napísané, že otec zomrel. Roky ubiehali a z Daisy sa začala stávať mladá dáma. Neskôr ochorela aj mama. Dostala silný zápal pľúc, na ktorý zomrela. A tak Daisy zostala úplne sama bez rodičov. V dome nemohla bývať sama, pretože nebola dospelá, a tak musela ísť do detského domova. Každý jeden deň spomínala na rodičov, na domov, na zvieratká, s ktorými sa rozprávala a spievala si s nimi. Bývanie v detskom domove nebolo pre ňu jednoduché. Všetci sa jej vysmievali za to, ako vyzerá, ako sa oblieka, ale nikto ani len netušil, aký dar v sebe ukrýva. Raz, pri raňajkách, keď to už nemohla počúvať, ako si z nej stále robia srandu, sa postavila v jedálni na stôl a vykríkla: ,,Ja sa viem rozprávať so zvieratkami!“ Všetci sa jej začali smiať a ukazovať na ňu prstom. Zliezla zo stola a utekala do svojej izby. Plakala deň čo deň, jediným jej kamarátom bol vankúš, postieľka a huňatá perina, pod ktorou sa schovávala. Bolo tu aj okienko, cez ktoré sa rozprávala s vtáčikmi a spievala s nimi noc čo noc jej obľúbenú pieseň. Myslela si, že už navždy zostane zavretá v domove. V jeden deň k nej prišla opatrovateľka a povedala: ,,Daisy, zbaľ sa, prišli tvoji noví rodičia. O chvíľu nech si dole.“ Daisy bola zmätená. Myslela si, že to budú určite zlí ľudia, ale opak bol pravdou. Keď ich prvýkrát uvidela, povedala: ,,Akí ste čistí a ako ste pekne oblečení. Počkať, čo to je za zvláštne dlhé vozidlo so štyrmi kolesami za vami?“ Jej náhradná mama povedala: ,,Ahoj, ja som Elizabeth, toto je Adam. Sme tvoji noví rodičia, a to vozidlo sa volá limuzína.“ Daisy to nechápala, nevedela sa už dočkať, kedy sa v ňom bude voziť. Elizabeth sa opýtala pani opatrovateľky, koľko má rokov a koľko času strávila v domove. Odpovedala: ,,Je tu od svojich desiatich rokov, teraz má trinásť. Je to dobré, múdre a smutné dievča. Jej rodičia boli chudobní, bývali v lese ďaleko od ľudí.“ Elizabeth poďakovala a odišla aj s Daisy do auta. Celú cestu bola ticho a nikomu nechcela nič povedať, keď zrazu prechádzali okolo domu, v ktorom kedysi bývala. Vynorili sa jej spomienky na rodičov, zvieratká a rozplakala sa. Smutným hlasom sa opýtala: ,,Vy tu bývate?“ Adam jej odpovedal: ,,Nie, my tadiaľto len prechádzame, bývame úplne iným smerom.“ Daisy ho nepočúvala, pretože sa zadívala do lesa, v ktorom uvidela svoje zvieratká, s ktorými sa každý deň rozprávala. Kývala im cez okienko, ale nikto ju cez čierne sklá na limuzíne nevidel. Po chvíli zastavili pred veľkým domom. Nestačila sa čudovať. Elizabeth jej ukázala dom a povedala: ,,Tak, toto je tvoj nový domov. Páči sa ti?“ Daisy iba prikývla hlavou. Predstavila jej pani Vilmu, ktorá s nimi býva. Pôsobila ako milá, staršia dáma, o ktorú sa starajú. Elizabeth a Adam každý deň odchádzali z domu, Daisy zostávala úplne sama s Vilmou. Trávila s ňou veľa času, rozumeli si a pre Daisy bola skutočne pravou kamarátkou. Mala pocit akoby Vilmu poznala celý svoj život. V jedno ráno k nej priletel neznámy vtáčik. Bol úplne iný ako ostatné vtáčiky. Ďobkal jej na okienko. Otvorila mu ho, vletel priamo do izby. Dala mu meno Chumáčik. Opýtala sa ho prečo prišiel, a on jej odpovedal: ,,Prišiel som ti niečo povedať.“ Daisy nevedela o čo ide. ,,Elizabeth a Adam potrebujú Vilmu, pretože chcú, aby im pomohla liečiť zvieratká. Má niečo v sebe, ale nechce to nikomu povedať. Obaja chodievajú hlboko do lesa a hľadajú zranené zvieratká, ktoré boli zranené pascami od pytliakov, aby ich mohla ošetriť.“ Daisy nevedela, či má Chumáčikovi veriť. Rozhodla sa, že sa pokúsi opýtať sa na to Vilmy. Ona jej povedala: ,,Viem liečiť zvieratká. Mám schopnosť sa ich len dotknúť a tým ich vyliečiť. Moja babka sa s nimi vedela rozprávať, a moja vnučka to vedela. Jej rodičia zomreli a odvtedy neviem, kde je.“ Daisy to došlo. Už vedela, prečo jej bola známa, bola to jej babka. Všetko jej povedala. Chumáčik priletel za nimi do záhrady a povedal im: ,,Dal som vás dohromady, to bol môj cieľ. Daisy už máš konečne babku. Nebojte sa, ja nikomu nepoviem, že sa moja dcéra vie rozprávať so zvieratkami a že ich vieš ty, mama, liečiť. Ja už musím ísť. Mám ešte jednu prosbu. Pomáhajte si navzájom a verím, že raz bude celý les zdravý a bez pytliakov. Ahojte!“. Chumáčik odletel a Daisy s Vilmou pochopili, že vtáčik Chumáčik nebol nikto iný ako Daisyn otec a Vilmin syn.