Poznáš ten pocit, keď sa ti kniha ľahko číta, ale v podvedomí vieš, že nejde o ľahké čítanie. Potom prečítaš posledný riadok, opatrne ju zavrieš a vydýchneš si. Povieš si – hotovo. Lenže žiadne hotovo sa nekoná, lebo o danej knihe povieš mame, kamarátom, spolužiačke a rozcíti ťa natoľko, že si spájaš vlastné spomienky si s dejom knihy. Potom prechádzaš stránky, kde si ohla rožky a ceruzkou citlivo vpisuješ medzi riadky vlastné myšlienky a pocity, ktoré si mala počas čítania. Jednoducho, už to nie je len ďalšia kniha na poličke. Keď sa pozriem na knižku Almond od Won – Pyung Sohn tak mám pocit, ako keď nájdem fotku zo svojho detstva. Vieš, takú, pri ktorej sa ti oči zaplnia slzami ale stále sa usmievaš ako blbec. Tak sa momentálne tvárim ja, a taká je aj táto kniha.
Otázka emócií a rácia je podobne otravná ako byť či nebyť. Filozofická a ťažko zodpovedateľná. Nie však pre Yunjaeho, ktorý sa narodil s alexithymiou, neschopnosťou vyjadriť pocity. Aj keď, nie je to nutne o tom, že nie je schopný vyjadriť emócie, skôr ich nevie identifikovať. Necíti ich, nevie ich prečítať ani u iných ľudí. Častokrát sa stráca aj v názvoch jednotlivých emócií. Doktori mu povedali, že príčinou je zmenšená amygdala v strednej časti spánkového laloku. Amygdalu tvoria dve párové tkanivá, ktoré hrajú hlavnú úlohu vo formovaní a uchovaní pamäťových stôp spojených s emocionálnymi zážitkami.
Je zaujímavé čítať príbeh, ktorý je najmä o emóciách, keď rozprávač je chlapec, ktorý ich nemá. Necíti smútok, neplače, nerozumie, prečo sa ľudia smejú. Nepozná strach, hnev…napriek tomu ich vníma. Rozpráva o svojom detstve, o tom ako ho mama mechanicky učila rozoznávať pocity. Fungovali na malých odliepacích papierikoch, ktoré boli rozmiestnené po celom byte. Boli na nich napísané emócie a ako sa pri nich človek zvyčajne tvári. Keď Yunjaje otvoril chladničku, musel sa usmiať na syr, pretože sa to písalo na papieri. Bolo to cvičenie, aby vedel reagovať na podnety okolia. V sprche boli fixkou napísané negatívne emócie, ktoré jednoducho spláchol. Takýmto spôsobom sa naučil vnímať náladu ľudí navôkol. Ale ani to ho neochránilo od šikany, pohŕdajúcich pohľadov a odstrkovania v škole. No ešte vždy mal mamu a babku, ktoré mu emočné nejasnosti ochotne vysvetľovali a držali ho za ruku, keď to potreboval.
Všetko sa zmení, keď neznámy človek napadne jeho mamu a babku. Mama skončí v kóme a babku pochováva 16 ročný chlapec, ktorý ostal na všetko sám a tak trochu stratený v živote. Snaží sa pracovať v maminom kníhkupectve, chodiť do školy. Ale neľutuje sa. Nepozná pocit ako je ľútosť. Pomáha mu jeho sused, s ktorým sa spriatelí a spoločne sa predierajú životom.
Keď nastúpi na strednú školu, spozná chlapca menom Gon. Nemá to ľahké ani Yunjae ani Gon. Yunjae je ten divný, ktorý sa nikdy neusmeje, vždy má rovnaký výraz na tvári. Gon je problémový. Nedávno mu umrela matka, o ktorej ani nevedel, že ju má. S novo nájdeným otcom si nerozumie, a preto sa rozhodol, že on bude silnejší. Čo v jeho ponímaní znamená, že začne šikanovať Yunjaeho. Snaží sa z neho vydolovať nejakú emóciu. Neúspešne. Yunjae sa ho ale nebojí. Naopak. Chce ho spoznať, aby porozumel svetu o niečo viac. Všetci vravia, že je Gon zlý. Ale nikto sa ho skutočne nesnažil pochopiť. Gon začal chodiť do kníhkupectva, kde Yunjae pracoval. Nesmelé rozhovory dvoch teenegerov o živote, ich skúsenostiach a pohľade na svet počúvali len knihy. Postupom času si vybudovali puto, aj keď na prvý pohľad to bol stále len vulgárny Gon a bezemočný Yunjae. Gon sa ho snažil naučiť empatii a Yunjae sa stal človekom, pri ktorom aj nezlomný Gon mohol plakať.
Svetlý moment nastáva keď sa Yunjae zaľúbi, čo znie až nemožne, vzhľadom na jeho chorobu. Ale telo neoklameš a zrýchlený tep a podlomené kolená pri bozku od Dory mu nedajú spávať. Uvedomuje si, ako veľmi mu záleží na ľuďoch okolo neho. Už nie je sám. Príde s Dorou do nemocnice za mamou a ona mu navrhne, aby sa s ňou porozprával. Jemu to samému nikdy nenapadlo. A čítať ten monológ bolo niečo strašne zraniteľné, citlivé a nádherné zároveň. Aj Yunjae a Gon sú zraniteľní, citliví, len každý svojím spôsobom. Yunjae prežíva svet racionálne a faktograficky. Gon je časovaná emočná bomba. Neviem, či sa protiklady priťahujú, ale im to spolu funguje.
Nejdem písať o konci knihy. Nechcem ti prezradiť všetko. Tento text je vlastne zbierkou mojich obľúbených momentov z knihy, ktorých je samozrejme oveľa viac, ale záver si chcem nechať aj tak pre seba. Prepáč. Ale ešte ti popíšem myšlienky, ktoré som si podčiarkla.
Keď Yunjae opisuje emócie na papierikoch, tvrdí, že to mama robila z lásky. On to vníma, ako jej strach, že on je to „divné“ dieťa a snažila sa ho spraviť normálnym. Nemyslela to v zlom, ale mal pocit, že je s ním neustále niečo zle, že to aký je, je nedostatočné. Ich motto bolo byť ako ostatní, byť normálni.
Nastal moment, kedy bol sám doma, iba so spomienkami na mamu a babku. Rozhodol sa napísať do četu, kde mu robot odpísal. Jeho otázka bola „čo to znamená byť normálny?“ Odpoveď bola „ byť ako ostatní“. Lenže, čo to znamená byť ako ostatní? Keď všetci sú iní?
Táto kniha je sonda do rozličného videnia sveta vnímania emócií. Číta sa neuveriteľne ľahko, napriek tomu, že jej téma a dej už taký ľahký nie je. Yunjae ťa sprevádza príbehom cez nečakané prirovnania, keďže si nevie vysvetliť určité veci, ktoré sa mu dejú. Ako protipól je Gon, ktorý svoje emócie ventiluje násilím a hrubým správaním. Keď sú títo dvaja spolu, ocitnú sa v bubline pochopenia a kamarátstva. Mama s babkou sú hrejivým elementom, ktorý novele Almond dodáva pocit rodinného bezpečia, a že čokoľvek, čo sa stane, vždy je tu niekto, kto ťa objíme a povie ti, že všetko bude okej. No a napokon je tu život, ktorý je dosť sviňa. Nie je jednoduchý, ale vie byť strašne fajn, hlavne keď máš okolo seba tých, s ktorými tie prekážky prekonáš spoločne.
