Preskočiť na obsah

Amálka, nemé dievčatko

    Amálka, nemé dievčatko
    Amálka je malé päť ročné dievčatko, ktoré žije s rodičmi a dvomi staršími súrodencami: bratom Alexom a sestrou Lunou. Keby ste Amálku stretli, povedali by ste, že je to úplne normálne dievčatko. A mali by ste mali pravdu. Amálka totiž naozaj vyzerá ako obyčajné dievčatko no niečím sa líši, je totiž nemá. Keďže je nemá, v škôlke nemá veľa kamarátok. Jej to ale až tak nevadí, lebo ona si vie nájsť najlepšieho kamaráta v zvieratku. Jej mama pracuje v zoo, kde po škôlke často chodieva. Bývajú tam s ňou aj jej súrodenci, ktorí na ňu dávajú pozor. Viackrát si už všimli že Am ( tak Amálku prezývajú jej súrodenci) sa pri niektorých výbehoch zastaví a díva sa jej obyvateľovi priamo do očí. Ale to nie je jediná zvláštnosť. Všimli si, že pri tom otvára ústa. Nemyslia si, že skúša rozprávať, lebo všetci vedia, že to naozaj nedokáže. Po čase sa snažili odpozorovať reakciu zvieraťa, na ktoré smerovala otvárajúce ústa. Tu prišiel ten najväčší údiv. Zviera taktiež otváralo ústa, nie ako keď prežúva, ale ako by tiež rozprávalo. A teraz im na um prišla iba jedna možnosť a to, že naozaj sa rozprávajú! Ale to znamená, že Am nie je úplne nemá. Vie rozprávať predsa zvieracou rečou, to je skvelé! Keď prišli k tomuto záveru museli to overiť z prvej ruky. Pribehli za Am a hneď sa začali pýtať. Am mala pri sebe zošit a pustila sa do písania:
    Ahoj súrodenci, na tento okamih čakám už veľmi dlho. Vedela som že si to raz všimnete a dozviete sa o mne niečo nové. Máte pravdu, viem rozprávať so zvieratkami. Dokážem to už odmalička. Ak chcete vedieť, moje obľúbené zvieratko na rozprávanie je mláďatko opice. Volá sa Tiemi a má len 3 mesiace. Je dosť hanblivé, tak jej pomáham skamarátiť s ostatnými opičiatkami.
    Vaša Am
    Keď to súrodenci prečítali, s úžasom zostali stáť s otvorenými očami. Ich sestra bola už predtým výnimočná, ale toto! Ešte sa spýtali, či to môžu povedať mame a ona súhlasila. Cestou za mamou ešte stále nevedeli pochopiť, ako si to nemohli predtým všimnúť a zároveň aké to je neuveriteľné. Až konečne našli mamu, nevedeli čo povedať. Nakoniec Luna vymyslela niečo takéto: „Ahoj mami! Vieš naša Am nie je tak úplne nemá. Vie rozprávať zo zvieratami“ vytrysklo z nej. Mama nevyzerala prekvapene, práve naopak, bola nadšená. Povedala: „Vždy som vedela že naša Am je výnimočná, ale že dokáže rozprávať so zvieratami, to je skvelé. Od mala zbožňovala zvieratká.“ Hneď zavolali aj ockovi a oznámili mu tento zázrak. A tak aj naďalej žili ako normálna rodina, no nik okrem nich nevedel, že to malé nemé dievča je doslova zázračné!