Román Viktórie Hanišovej vo mne vyvolal veľmi silné emócie. Autorka postupne odhaľuje každú vrstvu ľudskej osobnosti počnúc plytkým zdanlivo objektívnym obrazom, až po skutočné jadro našej existencie, ktoré sa občas bojíme odhaliť aj sami pre sebou.
Anežka už od začiatku začína pochmúrne. Julie, sebavedomá vzdelaná žena a úspešná manažérka sa túži stať matkou. Keď však zistí, že nádej vynosiť dieťa je nulová, rozhodne sa pre adopciu. Drží sa svojej utkvelej predstavy o dievčatku s plavými vlasmi, ktorému chce dať meno Anežka. Keď jej však sociálna pracovníčka oznámi, že adopcia bude dlhodobý proces, Julie nechce čakať, rozhodne sa obísť zákon a adoptovať si akékoľvek dieťa čo najskôr. Tak sa jej dostáva do opatery Agnes – rómske dievčatko. Julie sa však za (teraz) už svoje dieťa hanbí a nepriznáva pred verejnosťou jej pôvod. Tvrdí, že Agnes pochádza z Kuby a má exotické korene. Julie klame nielen svoje okolie, ale postupne i samú seba. Sebaklam a neustále popieranie holej a pravdivej skutočnosti však dlhodobo nikam nevedie a zasiahne nielen Juliuale i Agnes.
Autorka zobrazuje dysfunkčný vzťah matky a dcéry, ktorého zárodky sledujeme od začiatku adopcie až po dospelosť Agnes veľmi realisticky, ostro a bez akýchkoľvek zjemnení a prikrášlení. Julie sa snaží svoju dcéru vychovávať v rámci štandardov nastavených spoločnosťou, ktorá je plná predsudkov. Okrem pohľadu na vzájomný nefungujúci vzťah matky s dcérou nám autorka predkladá vnútorný emočný svet každej z nich aj samostatne. Juliinasebestrednosť, nenaplnené ambície a absencia empatie či súcitu sa prepletajú so snahou Agnes zapáčiť sa svojej matke, vyrovnať sa s odsudzovaním okolia, zisťovaním vlastnej totožnosti a pocitmi, ktoré vyvoláva dospievanie v nefunkčnej a neúplnej rodine bez akejkoľvek citovej podpory. Silné, bolestivé, ale veľmi dobré čítanie.