Knihu Diary of an Oxygen Thief som si vybrala preto, že som hľadala niečo úplne iné – niečo surové, úprimné a možno aj trochu nepríjemné. Už samotný názov ma zaujal, pretože znel provokatívne a sľuboval, že obsah nebude typická romantika alebo klasický coming-of-age príbeh. A presne to som aj dostala – temné rozprávanie človeka, ktorý si uvedomuje vlastné chyby, ubližovanie iným a hľadanie zmyslu v chaose vlastných emócií.
Kniha je písaná z pohľadu anonymného rozprávača, ktorý otvorene priznáva, že sa v minulosti tešil z toho, keď mohol ženám ubližovať – emocionálne. No postupne sa karta obráti a on sám zažije bolesť, ktorú predtým rozdával. Celý príbeh je introspektívny, plný surových myšlienok, bez prikrášľovania. A práve to ma na nej fascinovalo – bola neuveriteľne ľudská.
Hoci hlavná postava nie je tradične sympatická, počas čítania som si uvedomila, ako veľa z jeho neistôt, bolesti a túžby po prijatí sa dá nájsť v každom z nás. Často hovorí veci, ktoré si ľudia myslia, ale nikdy nevyslovia nahlas. Kniha mi pripomenula, že každý má svoj príbeh – a že aj ten, kto ubližuje, môže byť sám zlomený.
Z Diary of an Oxygen Thief som si odniesla dôležité uvedomenie: že čestnosť voči sebe samému je prvý krok k uzdraveniu. Že priznanie zla neznamená schvaľovanie, ale snahu pochopiť a zmeniť sa. A že emócie, aj tie najtemnejšie, sú súčasťou ľudskej skúsenosti. Táto kniha ma donútila premýšľať o tom, ako vnímame druhých, ako sa navzájom ovplyvňujeme a ako málo často rozumieme skutočným motívom správania iných.
Hoci nie je pre každého, mne kniha pomohla pozrieť sa na niektoré veci inak. Ukázala mi, že literatúra nemusí vždy ponúknuť jednoduché riešenia alebo šťastné konce – a že aj nepríjemné čítanie môže byť obohacujúce. Som rada, že som si ju vybrala – aj keď som počas čítania niekedy nevedela, čo si myslieť, práve to bolo dôkazom toho, že kniha je silná. A na tie silné sa predsa nezabúda.