Archer’s Voice – Mia Sheridan
Keď som premýšľala nad tým, po akej knihe siahnuť, aby ma skutočne bavila a nebola by nezáživná ako ostatné knihy napísané pre dievčatá ako ja, neustále na mňa na internete vyskakovala autorka Mia Sheridan. Jej kniha Archer’s Voice mala neskutočne dobré hodnotenia a všetci o nej hovorili, že keď si ju človek prečíta, tak zistí, že láska sa prejavuje hlavne v činoch a nie v slovách. Posledné váhania boli zničené mojou spolužiačkou, ktorá si túto knihu veľmi pochvaľovala. Chcela som si prečítať niečo moderné, čo rieši skutočné problémy a nie je to len klišé príbeh, ktorý často autori píšu pre teenagerov, ako som ja. Už samotný príbeh ma zaujal, pretože je veľmi nezvyčajný a zaujímavý – je to príbeh o mužovi, ktorý kvôli hroznej tragédii v detstve stratil hlas a žije v úplnej izolácii od okolitého sveta. Veľmi ma zaujímalo, ako sa autorke podarilo napísať dielo, v ktorom jedna z hlavných postáv nemôže rozprávať a ako si mohli s ďalšou hlavnou postavou, Bree, utvoriť tak silné puto.
Páčilo sa mi, ako autorka stručne opísala malé mestečko menom Pelion, kde sa Bree presťahovala kvôli jej traumatickej minulosti. Najviac si ma však kúpil samotný Archer Hale. Čakala som možno nejakého zvláštneho samotára, ale on bol v skutočnosti veľmi zraniteľný a milý. Veľmi ma bavilo sledovať, ako sa Bree postupne učí posunkovú reč, aby s ním mohla komunikovať. Práve táto časť ma naučila, že dorozumieť sa s niekým vôbec nemusí byť o slovách, ale o pozornosti, trpezlivosti a o tom, že niekedy ticho povie oveľa viac než hlučné reči, ktoré možno pre toho človeka ani nič neznamenajú. Ich vzťah sa vyvíjal pomaly a prirodzene, čo mi prišlo veľmi uveriteľné, keďže vo väčšine prípadov sa postavy hrozne rýchlo vrhajú do vzťahu, čo je podľa mňa veľmi neprirodzené. Bývajú tam zvláštne príbehy, ktoré mi skôr prídu až moc, akoby ma to malo ako čitateľa zaujať. A presne v tomto sa tento príbeh líši.
Okrem romantiky sa mi páčilo, že kniha riešila aj vážnejšie témy, ako je vyrovnávanie sa so stratou blízkeho, predsudky okolia voči ľuďom, ktorí sú iní, a odvaha začať úplne odznova. Archer bol pre celé mestečko len „ten čudák“, ale Bree v ňom videla človeka s veľkým srdcom, ktorý len potreboval niekoho, kto ho vypočuje a pomôže mu zahojiť sa. Moju pozornosť udržiavali aj tajomstvá Archerovej rodiny, ktoré sa postupne odkrývali a dodávali príbehu trochu dramatickosti. Kniha ma prinútila zamyslieť sa nad tým, koľko bolesti v sebe môžu ľudia skrývať a aké dôležité je nikoho nesúdiť podľa prvého dojmu. Aj keď som pri čítaní spotrebovala asi kartón vreckoviek, Archerov hlas vo mne zanechal veľmi silný a pozitívny pocit. Je to presne ten typ knihy, ktorú po dočítaní ešte dlho neviete dostať z hlavy a máte chuť si ju prečítať znova.
