Nastala jar a všetko sa prebúdza k životu. Ľudia idú do práce, iba Ťapákovci zostávajú doma, lebo je streda a oni robia len v piatok. V dome bývali štyria Ťapákovci s rodinami, mládenec Miško a nevydatá sestra – mrzáčka Anča. Do práce sa hrnie iba Iľa, žena najstaršieho Paľa, ktorú prezývali kráľovná. Nikto ju nemal rád, lebo sa správala povýšenecky a pasovala sa za gazdinú. Chcela ustavične rozhodovať, byť pánom v dome, kde žilo a tlačilo sa šestnásť ľudí. Úhlavnými nepriateľkami sa stali Iľa a mrzáčka Anča, ktorá jej ako jediná dokázala odporovať. Iľa sa chce oddeliť od Ťapákovcov tmavého a hnusného domu. Mladý Mišo stále myslí na Katu, slúžku v židovskom dome. Proti ich láske je Anča, ktorá nechce, aby sa Mišo oženil so svojou vyvolenou. Mrzáčka celé dni sedí pri peci a vyšíva. Tajne ľúbi bratranca Jana, i keď jeho otec povedal Ančinej mame, keď okrivela, aby ju priklincoval na rovnú dosku. V jeden deň navštívi dom Ťapákovcov Mara Fuzákovie, ktorá si prišla po čepiec na svadbu. Anča sa k nej správa bezočivo a cíti k nej iba nenávisť. Iľa dala Paľovi podmienku: buď si postavia dom a odsťahujú sa alebo ho opustí. On nebral jej reči celkom vážne. Iľa však už nemohla vystáť Anču a tak odchádza slúžiť do susedného domu. Po mesiaci je jej smutno a netrpezlivo vyčakáva príchod Paľa aj s ovcami. Keď však celý špinavý a ustatý dorazí do dediny, Iľu si ani nevšíma a ani ju nenavštívi. Mrzáčka Anča sa mu prihovára, zhadzuje Iľu a ohovára ju silnými slovami: „Takúto potupu, takýto posmech na náš dom.“ Iľa by sa rada vrátila a šla bývať s Paľom k rodičom, ale jej túžba bola slabšia ako hrdosť a pýcha. Neustále ho vyčkáva a necháva mu i otvorené vráta. U Ťapákovcov Anča posiela Paľa po svoju ženu, ale jemu sa nechce. Až po dlhšom čase, keď mu Jano Fuzákovie povie, že za Iľou pozerá iný muž, Paľo zbehne do rektorkinho domu. Iľa sa bráni a nechce s ním odísť a tiež neverí jeho sľubom o odsťahovaní. Paľo tak ide k notárovi, ktorý si Iľu predvolal a zakázal jej vykonávať dve činnosti naraz. Zanechala roboty u rektorky ale nevrátila sa k Ťapákovcom, ale nasťahovala sa do malej izby rodičovského domu. Po týždni sa k nej prisťahoval aj Paľo a po čase jej postavil prekrásny dom, ktorý nafarbil trocha netradične na žlto. Ťapákovcom to bolo jedno, pretože ďalej nič nerobili. V dome však zavládol pokoj. Len mrzáčka trúchlila nad Janom, ktorý ju v závere diela odvrhol. Stále však nariekala: „Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie…!“
