Táto kniha mi hneď prišla ako stvorená pre niekoho, kto nonstop premýšľa o zmysle života, identite a zároveň miluje tú celú estetiku. Akože áno, milujem daždivé dni, kávu v hrubom hrnčeku a otázky, ktoré ťa nechajú úplne rozbitú o tretej ráno. A „Požierači“ mi to celé presne dali. Už len ten názov… niečo ťa požiera zvnútra. Keď som to čítala, tak som si fakt povedala – hej, to som úplne ja v niektorých fázach života. Cítiť sa ako „umelecké dielo“, čo nikto nečíta správne, len sa naň pozerá z diaľky a v duchu hodnotí. Ale reálne nikto nevidí, čo sa deje vnútri. Toto nebola „feel-good“ knižka. Bola to skôr taká mentálna facka zabalená do krásnych viet. Ale! Nepotrebujem vždy čítať o tom, že láska zvíťazí a svet je dúhový. Občas potrebujem vidieť, že niekedy proste nevieš, kam patríš, čo si, ani prečo sa každé ráno vôbec zobudíš. A táto kniha o tom bola. Zanechala vo mne taký ten zvláštny pokoj po búrke. Neviem, či som jej úplne rozumela – ale myslím, že ani nemám. Stačí, že som sa v nej necítila sama.
