Bolo krásne ráno a zobudila som sa na krik od mamy nech vstanem z postele. Po tom čo som vstala, som sa išla naraňajkovať do kuchyne. Čakali ma tam lievance s brusnicovým džemom.
Po raňajkách som spravila svoju rannú rutinu a bola som pripravená ísť do školy. Vtom momente prišla mama a oznámila mi, že do školy prídem až na tretiu hodinu. Bola som zhrozená. Preto som sa opýtala:,, A kam ideme?“ Mama povedala, že ideme do nejakého klientskeho centra či čo. Trochu som sa naštvala, lebo s babami sme mali na dnes plány a nechcela som ich zmeškať. Nastúpili sme do auta a o pätnásť minút sme tam dorazili. Z mašiny som si vztiahla lístok a až vtedy som sa dozvedela, že sa idem fotiť do môjho pasu. Teraz už som sa naštvala. Keby som to vedela tak si učešem vlasy poriadne a celá sa nafintím, ale nie. Musela mi to povedať až teraz, keď sme už tu. Však vyzerám hrozne! No to nič. Aj tak s tým už nič nespravím. Lenže to najhoršie príde až teraz. Pozrela som sa na tabuľku kde vyhlasujú čísla, ktoré sú na rade. Bolo tam číslo 2084. Potom som sa pozrela na moje číslo a bolo tam 2164. To je predo mnou osemdesiat ľudí?! Teraz som vedela, že dneska sa do školy už nedostanem aj keď mama povedala, že to bude ,,rýchlovka“. Hádajte čo, nebola to ,,rýchlovka“. Prvá hodina prešla a už som bola okolo celého klientskeho centra dva-krát a bola som aj na záchode. Boli špinavé, smrdelo to tam a našla som aj nespláchnutý záchod. No fuj! Ale nebojte, prežila som to. Prešla iba jedna hodina a cítim sa ako keby som tu bola už celý deň. Prešli dve hodiny a už som bola aj v obchode vedľa klientskeho centra v obchode Yeme (obchod s potravinami). Bola tam aj mini kaviareň, no keď som sa pozrela na tie ceny, to bolo hrozné. Bolo to také drahé ako na letisku a letiská sú extrémne drahé. Toto jedlo by som si nemohla dovoliť. Spomenula som si však na slová mojej babky:,, Čím viac peňazí, tým viac problémov.“ A mala pravdu. Prešli tri hodiny a už som dávno mala byť v škole, preto mi mama práve napísala ospravedlnenku do školy na celý deň. Mala som pocit, že umriem od nudy ale začali sme si volať s kamoškou, ktorá ochorela a preto je doma. Bola to zábava na pätnásť minút. Povedala som jej, že som bola na záchode už tri-krát a celé klientske centrum som obehla u šesť-krát. Už to tu pomaly poznám naspamäť. Ona ma veľmi ľutovala, lebo zažila niečo podobné. Kým som s ňou volala zistila som, že tam je aj detský kútik. Bol pekný, ale táto informácia mi veľmi nepomohla. Prešli štyri hodiny a konečne som bola na rade. Iba ma odfotili(vyzerala som hrozne), povedali nech sa podpíšem (podpísala som sa úplne škaredo) a vyhodili ma von. Takže ja som tu čakala štyri hodiny, skoro som sa unudila k smrti na to, aby som tam bola päť minút?! Hrozné! Nasadli sme späť do auta a išli sme domov. Na ceste si mama spomenula, že vlastne sme sa mohli objednať na presnú hodinu a nemuseli sme tam tak dlho čakať. Už to nemohlo byť horšie. O dva týždne som dostala svoj nový pas. Samozrejme som vyzerala škaredo a podpise sa ani nechcem rozprávať.
Ja už nikdy nepôjdem do nejakého klientskeho centra aj keby čo bolo ( o päť
rokov som tam musela ísť znovu).