Absolútna beznádej. To je asi najvýstižnejšie pomenovanie emócie, ktorú som cítila počas čítania Černobyľskej modlitby. Rezonovala vo mne ešte dlho po tom, čo som dočítala poslednú kapitolu. Bieloruská novinárka Svetlana Alexijevič vo svojom diele prináša autentické svedectvá o strašnej katastrofe, na ktorú svet nesmie zabudnúť.
“Svet sa rozdelil: sme my – Černobyľci, a potom ste vy, iní ľudia. Všimli ste si to? Pre nás nie je dôležité, či som Bielorus, Ukrajinec alebo Rus… Všetci si hovoria Černobyľci, hovoria: “My sme z Černobyľa.” “Ja som černobyľský človek.” Akoby sme boli nejaký osobitný národ… Nová národnosť…” (Str. 148)
O havárii v Černobyle vyšli desiatky kníh. Tridsať rokov od katastrofy nájdete na internete stovky dokumentov a súkromných videí. Dozviete sa z nich fakty, narazíte na mýty aj špekulácie. Černobyľ a neďaleké mesto duchov – Pripiať – sú dnes dokonca vyhľadávaným turistickým cieľom! (Časopis Forbes toto mesto údajne zaradil medzi najexotickejšie miesta na svete.) Pre mnohých “zvonka” je Černobyľ iba senzáciou. Málokto si však uvedomuje, že ešte aj dnes žijú na zamorenom území ľudia, ktorí svoj život delia na “pred tým” a “po tom”.
Jadrová elektráreň, o ktorej sa tvrdilo, že by pokojne mohla stáť priamo na Červenom námestí v Moskve, sa v jednu obyčajnú noc pre ľudské zlyhanie zmenila na vraždiace monštrum. Do štrnástich dní radiácia zabila všetkých, ktorí sa v osudný deň podieľali na likvidácii požiaru. Obyvatelia blízkeho okolia museli opustiť svoje domovy. Hovorili im, že iba na tri dni. Kým všetko očistia. Zobrali si iba základné veci. Mnohí nechápali. Radiáciu si vedeli spojiť iba s vojnou. Ale tu nikto nebojoval, príroda kvitla, dobytok sa ďalej pásol a predsa sa odrazu nesmeli dotýkať ničoho, čo pochádzalo zo zamorenej zeme.