Bolo krátko po dvanástej poobede keď som utekala na zastávku autobusu na konci dediny. Stihla som ho, ako inak. Zadýchaná som si sadla do prázdneho autobusu takmer úplne dozadu a ukľudnila sa. Naposledy som si skontrolovala či som si zobrala všetko čo potrebujem (aj keď na to bolo už pomerne neskoro) a uvelebila sa na mieste. Toto bude dlhá cesta.
Utekala som z domu, aby bolo všetkým jasné. Nie že by ma niekto vytočil alebo prenasledoval. Jednoducho som si povedala, že chcem mať konečne pocit, že mám svoj život skutočne vo svojich rukách. Keďže bol víkend tak bolo veľa možností kde by som sa na tých pár dní mohla usadiť.
Z prvej mi hneď napadli Tatry, lebo milujem turistiku a taktiež výšky. Potom som si povedala, že ani zahraničie by nebolo zlé, spoznávanie kultúry a histórie by mi nezaškodilo, no nakoniec som sa rozhodla z nostalgických pocitov pre rodisko mojich starkých. Na samom chvoste krajiny.
Tešila som sa ako keď som bola malá, nemohla som si pomôcť a namiesto toho aby som ich prekvapila, som im rovno zavolala. Hej, prekvapenie by síce bolo krajšie, no neviem ako by sa zatvárili, keby im o 8 večer niekto búchal na dvere, oni by v polospánku otvorili a zbadali svoju vnučku, ktorú vidia raz do roka. Infarkt by to hádam nebol, ale prinajmenšom by z toho od prekvapenia zošaleli.
Popod nos som sa uškrnula nad tou predstavou.
Sledovala som okolie za oknami, slnko osvetľovalo krajinu naokolo ako aj moju tvár. Cestovanie som milovala už odjakživa, či už to bolo len do susedného mesta alebo na opačný koniec Zeme a to z viacerých dôvodov. Sledovať dianie za oknami autobusu bolo pre mňa vždy ako pozeranie dokumentu či dokonca nejakého detektívneho filmu – ak som použila dostatok fantázie. Taktiež predstava, že ja som v autobuse a pozorujem celý svet bez toho, aby o mne niekto vedel, bola nanajvýš šibalská myšlienka.
Niekoľko hodín v priestoroch autobusu mi nikdy veľmi nevadilo. Počúvala som hudbu, čítala, spala alebo študovala novinky mojich hobby. Ak som cestovala s niekým, vždy mi tá cesta ubehla rýchlejšie. Predsa len, s priateľmi sa človek nenudí, všakže?
Zároveň som niekedy uvažovala nad takzvaným zmyslom života. Čo bolo zmyslom života pre iných, nemuselo byť mojim cieľom a naopak. Je krásne si žiť svoj život do špiku kostí a precítiť každú jednu myšlienku a pocit. My ľudia sme záhadné bytosti, to je prostý fakt. Prežívame každý úplne niečo iné a zaoberáme sa rôznymi etapami a situáciami života.
Tak napríklad: ja som obrovský optimista, ale aj to ľuďom dokáže liezť na nervy, pretože nikto nie je zvyknutý počúvať stále len o pekných a pestrých farbách bytia. Všetci sme totiž zvyknutí na pesimistické a zdrvujúce myšlienky, ktoré nás oberajú aj o tú najmenšiu radosť v nás. Príde mi to paradoxné, keď mi človek povie, že nevie byť šťastný, pritom sám si privoláva takéto nešťastia, pretože nevie zmeniť uhol pohľadu. Zatiaľ ma ale takéto veci nezastavili v rozdávaní úsmevov a ani v tom neplánujem prestať.
Preto som sa rozhodla ísť za starkými. Niekto ich predsa musí pootravovať a zasypávať zbytočnými otázkami alebo frázami typu „ľúbim ťa“, no nie? Znova som sa zachichotala, ale hneď som si zakryla ústa keď som si uvedomila koľko je už v autobuse ľudí. Polovica cesty bola už za mnou.
Teším sa na nich. Teším sa znova na naše spoločné chvíle pečenia a žartovania, čítania kníh či pomáhania pri lúštení krížoviek.
Je neuveriteľné ako koľko toho dokáže človek precítiť len behom pár hodín. Mala by som si začať písať denník, nezaškodilo by to pritom koľko rozprávam. Možno raz napíšem aj knihu.. . Ktovie, uvidíme kam ma život posunie.