Ozýval sa šum. Krik detí prehlušujúc sa navzájom. Nedalo sa rozoznať kto, čo hovorí. Slová sa zlievali a strácali význam. Aspoň tak sa to zdalo Otovi. Nenávidel to tu. Stále to isté dokola. Plaziaci sa čas a nudné, zbytočné informácie. Ale najviac nenávidel prestávky. Všetci sa zhŕkli okolo svojich kamarátov, hrali hry a rozprávali si o rôznych veciach. O vzťahoch, o ľuďoch, o ich nových veciach, hrách a ďalších ktoré vyplývali z rozhovorov ktoré zanikli medzi ostatnými. Naozaj nenávidel školu. Aj teraz práve o dve lavice ďalej hrali chalani kartovú hru. Ako sa mohli kamarátiť s ostatnými ale nie s ním? Čo bolo na nich lepšie ako na ňom? Možno by mal spraviť prvý krok on a ísť za nimi. Ale prečo nespravili prvý krok oni? Nenávidel školu, nenávidel ani davy ľudí. Bavili sa len o samých zbytočnostiach. O veciach tak nedôležitých že si o chvíľu ani nepamätali o čom hovorili. A tak Oto zostal ležať na lavici s hlavou na rukách. Zadrnčal zvonček. Hlasy utíchli. Hlasy, ktoré ani jeden nehovoril na neho, hlasy ktoré mu pripomínali ako sám je. Ale nechcel vo svojom živote nikoho. Ľudia sú zvláštni. Buď oni sklamú teba alebo ty sklameš ich. Potom sa rozíde každý vlastnou cestou. Inak to ani nekončí. Do triedy vošiel učiteľ. Oto sa ani neunúval postaviť. „Akože a slušnosť ti nič nevraví?“ Okríkol ho učiteľ. Neochotne sa postavil. Učiteľ mu strhol dole kapucňu z hlavy. Vyučovanie pokračovalo normálne. Učiteľ ho vyvolal. Oto to nemal rád. Všetky oči boli na ňom. Ale zároveň ho tešilo že má aspoň kúsok pozornosti. Ťažké je vysvetliť jeho pocity. Pri tabuli bol chvíľu, svojim rukopisom načarbal na tabuľu výpočty a sadol si. Takto sa to opakovalo 5x. Až zazvonil zvonček posledný raz Oto odišiel zo školy. Nebol tu nikto kto by sa s ním rozlúčil, tak sa ani on nelúčil s nikým. Cestou domov prešiel okolo skladu. Už bol dlho opustený. Niečo tam bliklo, zastal. Ale nič nevidel. Doma ho privítala mama. Na jej otázky o škole odpovedal jednoslovne. Jeho rodičia boli jediní ľudia ktorých mal rád. Aj keď to nedával najavo. Šiel si zabehať. K behu ho prinútil otec. Najskôr ho dal na futbal ale nechcel tam chodiť, tak aspoň takto mu vyhovel v tom aby športoval. Život bol podľa neho nuda. Nechcel robiť nič. Pri behu míňal opustený sklad. Jeho hlava stále mysliaca o tom istom privítala zmenu v jeho myslení. Čo je tam vnútri? Sivá veľká plechová budova ohradená vysokým plotom. Niečo ho na nej stále priťahovalo. Prebehol okolo budovy a hľadal vchod. Našiel časť kde miesto plota bola iba stena budovy. Hore nad ním boli rozbité okná. Chcel tam ísť. Už viac nerozmýšľal nad tým aký sú ľudia preň ho divný ale nad tým ako sa dostať dnu. Cítil že tam niečo je. Niečo čo ho vytrhne z tohto otrepaného života a bude môcť žiť nový lepší. A raz to spravil. Dlho po plánovaní a prehováraní seba išiel behať ale s rebríkom. Potajomky ho zobral a oprel o stenu skladu. Videl všetky tie znamenia cítil že to má urobiť že mu to zmení život. Pomaly preliezol cez okno a skočil dole. Rozhliadol sa. Plechové steny a jedny jediné dvere. Sklamal sa ale keď uvidel dvere rozbehol sa k nim. Konečne sa zbaví prázdnoty v sebe. Konečne bude šťastný! Prišiel ku dverám. Zamknuté. Nikto ho ale nezastaví aby sa dostal ku šťastiu. Vykopol ich. Bola to kancelária. Na zemi boli črepy zrkadla. Že by niečo v nich. Zodvihol ich. Nič. Len jeho tvár. S úsmevom. Po dlhom čase sa videl usmievať. Vtedy pochopil. Už sa necítil smutný lebo mal cieľ. Nešlo o to že šťastie dostane ale dosiahne. Vošiel do triedy. Zamieril k lavici s chalanmi a prehovoril „Čaute“. Šťastní sme len keď sme si to schopný pripustiť.