Názov poviedky: Život máme len jeden.
Poviedka o tom, ako mama priviedla domov človeka bez domova.
Mama vošla do bytu, ale nie sama. Prišiel s ňou nejaký ujo.
„Rebeka, Lili, máme návštevu!“
„A koho?“
„Uja Dušana“
„Kto je to? To je náš známy?“ spýtala som sa.
„Je to človek bez domova“ povedala mama.
„Čooo? Človek bez domova?“
„Ano. Je to človek, ktorý nemá domov“.
„Ahaaaa… A do kedy tu bude?“
„Som šéfka firmy. Bude tu rok a pôjde pracovať.“
„Lily…“
Lily je moja sestra. Má 13 rokov. Ja len 7.
„Čo chceš?“ pýta sa ma neochotne Lily.
„Ten pán je človek bez domova..“ vyhŕklo zo mňa.
„To sa ti chce hovoriť taký dlhý názov? Je to bezdomovec!“ povedala sestra.
„No a? Slušnosť!“ povedala som. „Nevymyslíme mu prezývku?“
„Prečo?“
„Lebo.“
„No dobre. A akú?“
„Neviem…“
Chvíľku bolo ticho.
„Čo tak Skejter?“ navrhla Lily.
„Prečo, veď on nejazdí na skejte“, začudovala som sa.
„To nevadí. Je to len prezývka.“
„Fajn. Ale volá sa Dušan.“
„Dooobreeee“, neochotne súhlasila Lily.
Boli Vianoce. Obchody boli plné. Náš Skejter sa pýta: „Prečo je tu tak plno?“
„Lebo sú Vianoce!“ odpovedala som mu.
„Vianoce?“
Prišli sme domov. Ešte si nevšimol adventný veniec a kalendár.
„Čo je to?“ spýtal sa.
„Adventný veniec“ odpovedala som, „už zajtra je Štedrý deň, kedy sa dostávajú pod stromček darčeky“.
Na večeru nám zjedol skoro celého kapra a omylom skoro aj kosti. Ako darček som dostala adidasky a lego nákupné centrum. „Jeeej, to som chcela!“ nadchla som sa.
Náš Skejter dostal oblečenie. „Ďakujem“ povedal.
Po Silvestri išiel pracovať. A nakoniec bol z neho asistent mojej mamy. „Wau“ povedala Lily, „tak, dobre skončil, nie?“
Zistila som, že aj človek bez domova môže byť asistentom šéfa. A že sa mu nepovie „bezdomovec“ ale Človek bez domova. Každý z nás sa môže stať človekom bez domova. No vie sa z toho dostať. Ak ním byť nechce, musí si vedieť zariadiť život. Život máme len jeden.