Čo je môj domov?
(poviedka)
„Dopadlo to trochu inak, ako som čakal.“ – povedal Jack a pozrel sa na Emily, ktorá nič nehovoriac sedela na piesku a hľadela na more. …Emily a Jack sú spolužiaci, ktorí okrem toho, že sa nemajú veľmi v láske sú na výlete so svojou triedou. Včera večer, boli na plážovej párty – nič extra. Po pár pivách sa Jackovi začala točiť hlava a šiel sa prejsť po piesku popri vode, kde narazil na Emily. Zrejme za to mohol ten alkohol, ale keď sa zarozprávali nevyzerali zrovna, ako úhlavní nepriatelia. Prechádzali sa a rozprávali, keď uvideli čln. Bolo už veľa hodín, a preto si mysleli, že si nikto nevšimol, že šli preč a nikto ich nebude hľadať. Jack dostal spontánny nápad, aby sa šli plaviť. Ich čln to síce nebol, ale nebol tam ani nikto, kto by ich zastavil, a tak šli na more. Plavili sa celé hodiny ani si neuvedomili, že je dávno tma. Nakoniec tvrdo zaspali. Na druhý deň ráno, keď sa Jack zobudil, zistil, že niečo nie je v poriadku. Ležal totiž na piesku celý vyschnutý od slnka a hneď vedľa rozbitého člnu ležala Emily. „Em, si v poriadku? Emily!“ – snažil sa ju Jack zobudiť, bál sa, či sa jej niečo nestalo. „Nechaj ma, som v pohode. Daj zo mňa tie ruky preč!“ – Emily dala Jackovi facku. Nechcela, aby sa na ňu čo i len pozeral, veď ho nenávidela. „Čo sa stalo? Kde to som? Prečo som tu?“ – Emily nechápala, čo sa deje. „Myslím, že sme stroskotali. V noci sme zaspali a zrejme sme si ani nevšimli, že čln sa rozbil a more nás vyplavilo na pevninu.“ Emily sa vôbec nepáčilo, čo sa deje, ale to v tejto chvíli nebolo podstatné. Dôležití bolo, aby sa odtiaľ dostali čo najrýchlejšie preč. Začali zbierať rôzne veľké palice, chaluhy a mušle, z ktorých vytvorili veľkým, slovo pomóc – pre prípad, že by ich spolužiaci nahlásili, že sú nezvestný a polícia ich začala hľadať. Obaja boli totiž presvedčení, že behom pár hodín po nich niekto príde a obaja si opäť budú môcť ísť po svojom. Všetko vyzeralo byť poriadku až do momentu, keď slnko začalo zapadať a nevyzeralo to, že by ich zrovna niekto hľadal. Emily nechápala, prečo stále trčia na ostrove, a prečo po nich stále nikto neprišiel. Nastala noc a bolo jasné, že dnes ich už nikto zachraňovať nebude. Emily a Jack sa preto pobrali spať.
Na druhý deň ráno, bolo krásne slnečno. „Je to tvoja vina, keby sme nenasadli na ten čln nič z toho by sa nestalo!“ – kričala Emily na Jacka. „Do ničoho som ťa nenútil, nastúpila si celkom sama a dobrovoľne. Nemôžeš všetko hodiť na mňa, sme v tom spolu.“ – snažil sa ju Jack upokojiť. Keď si obaja začali uvedomovať, že ich záchrana už nie je taká ružová aká si mysleli, že je začalo to byť nepríjemné. Samé hádky a obviňovanie koho je to chyba, že stroskotali na ostrove ďaleko od všetkých. Rozhádaní, smutní a nahnevaní sa dali do preskúmavania ostrova. Hoci sa im nepáčilo, kde sú ani s kým tam sú museli nejako prežiť – museli spoznať prostredie a prispôsobiť sa. Rozdelili sa a šli na prieskum. Ubehlo už pár hodín, keď Emily začala byť zúfalá: „Stále nič. Blúdim tu hlava-nehlava už pár hodín a stále som nič jedlé nenašla ani vodu, ani jedlo. Dokedy ešte?!“ Na druhú stranu Jackovi sa darilo pomerne dobre, našiel malé jazierko v strede ostrova, kde keď už nič iné sa mohli aspoň umyť. Vyzeralo to tam naozaj krásne a popri jazierku boli aj kríky s ovocím a tentokrát jedlým. Jack bol naozaj rád za to, čo sa mu podarilo nájsť, a preto hneď bežal po Emily, aby jej ukázal, čo našiel. Emily si najprv myslela, že klame (nechcela prijať fakt, že zatiaľ čo ona hodiny blúdila a nič nenašla, jemu sa podarilo nájsť toto všetko), ale pocit, ktorý mala, keď to uvidela bol oveľa viac, ako pýcha. Jackovi poďakovala – dokonca ho aj objala: „Ale, ale, čo tak zrazu? Ja som si myslel, že toto celé je moja vina a my na seba vieme rozprávať len v kriku.“ – pousmial sa Jack. „Možno som to trochu prehnala, možno mi obaja. Nakoniec to tu nemusí byť až také zlé.“ – povedala Emily. Kto by to bol povedal, že títo dvaja si k sebe časom nájdu cestu. Obaja strávili celý deň hľadaním a preskúmavaním ostrova, a to ich veľmi vyčerpalo. Večer strávili pri západe slnka vo vlnách – užili si kopec zábavy. Krátko na to zaspali.
Ráno ich čakalo nemilé prekvapenie. Opica im zobrala skoro všetko jedlo, ktoré si za včerajší deň stihli nazbierať. Jacka to veľmi nahnevalo, ale na druhej strane Emily sa na tom celkom bavila. Hoci to bola sranda (ako pre koho) znovu nemali čo jesť, a tak šli hľadať nové jedlo: bobule, banány.. . Emily uvidela banány na strome a chcela ich niečím zhodiť, ale boli príliš vysoko, preto si povedala, že tam po ne vylezie. Ako liezla na strom jeden suchý konár sa zlomil Emily sa šmykla a spadla. Spadla na nohu a bolelo ju to, tak volala o pomoc Jackovi. Ten pribehol raz-dva. Zobral ju na ruky a odniesol do prístrešku, ktorý si spoločne postavili. Nebolo to nič vážne len sa obaja zľakli, pretože ak sa by sa niekomu z nich niečo stalo nemali by ako si pomôcť – nemali ani jedlo nie to ešte nejaké lieky alebo obväzy. Po Emiliínom páde už radšej jedlo hľadať nešli, ale ostali spolu a vychutnali si ďalší pekný večer pri západe slnka.
Na ďalší deň ich zobudil hlasný rachot helikoptéry. Boli nadšením bez seba. Začali hlasno kričať, vyskakovať a mávať rukami, len aby si ich helikoptéra všimla. Mávali rukami, robili čo mohli, ale nikto si ich nevšimol. To bol pre nich šok. Obaja už dávno stratili nádej, že po nich niekto príde, a keď uvideli helikoptéru nádej sa im opäť vrátila. Keď odletela preč, bolo by to akoby sa po prvý raz opäť nič netušiac zobudili na tom ostrove. Boli viac než sklamaní, boli nahnevaní. Navzájom si dopriali čas, aby to mohli spracovať. Hoci boli naozaj veľmi nahnevaní nemohli si to dovoliť jeden voči druhému, už sa nemohli znovu pohádať, nie potom všetkom, čo tu spolu zažili.
Uvedomili si, že je jedno ako dlho tam ešte budú musieť zostať, ako dlho budú zápasiť s opicou o jedlo a šplhať na stromy, pokiaľ majú jeden druhého. Bez seba navzájom by neprežili. Navzájom pre seba znamenajú domov, a to je to na čom záleží.
Simona Paulovičová II.G