Tretia časť Dada nálady pokračuje v pohľade malej Dady na svet okolo nej – svet, ktorý je pre dospelých obyčajný, ale pre Dadu zvláštny, plný otázok, čudných pravidiel a ešte čudnejších dospelákov. Dada sleduje veci, ktoré by si iní ani nevšimli. Všíma si, ako sa dospelí rozprávajú, ako sa tvária, keď si myslia, že ich nikto nevidí, ako sa hnevajú, alebo naopak, tvária šťastne, ale vnútri sú smutní. Jej detský pohľad nie je hlúpy, skôr veľmi bystrý a citlivý. V tejto časti sa viac dostáva do popredia to, ako sa Dada cíti – niekedy osamelo, niekedy nepochopená, ale vždy zvedavá a pozorujúca.
V textoch je cítiť zmes hravosti a smútku. Dada sa hrá so slovami, niekedy ich prehadzuje, vymýšľa si nové alebo ich vyslovuje po svojom, aby z nich vytvorila nový význam. Svet v jej očiach je miestami absurdný – napríklad keď sa pýta, prečo ľudia chodia do práce, keď sú z toho len unavení, alebo prečo sa niekto tvári, že ho niečo baví, keď ho to nebaví. V jednej chvíli opisuje, ako pozoruje starého pána na lavičke, ktorý každý deň nosí rovnaký klobúk, a predstavuje si, čo asi celý život robil a čo mu zostalo. Inokedy rozmýšľa nad tým, ako by sa asi cítili veci, keby mali city – napríklad kvetináč, ktorý stále stojí na tom istom mieste, alebo ponožky, ktoré nikdy nie sú spolu.
V tejto časti je aj niekoľko básní, kde sa mieša realita so snom – Dada má predstavy, v ktorých sa svet mení podľa jej pravidiel. Dospelí sa správajú logickejšie, veci majú viac zmyslu, a všetko je trošku smiešnejšie, než býva naozaj. Napriek tejto hravosti sa však objavuje aj náznak túžby po porozumení – po tom, aby ju niekto bral vážne, aby dospelí počúvali, čo hovorí, a nie len prikyvovali.
Celkovo táto časť pôsobí ako tichá, jemne smutná, ale zároveň múdra výpoveď dieťaťa, ktoré svet nevníma cez pravidlá, ale cez pocity. Je to pohľad, ktorý odhaľuje viac, než sa na prvý pohľad zdá – svet plný zvláštností, v ktorom sa aj malé veci môžu stať veľkými, keď ich pozoruje niekto ako Dada