Knihu Can’t Hurt Me od Davida Gogginsa som si vybral preto, lebo som mal pocit, že v živote potrebujem nakopnúť. Nie že by som bol lenivý, ale niekedy som mal problém dokončiť veci, ísť si za cieľmi naplno a keď prišli ťažšie chvíle, často som hľadal výhovorky. O Gogginsovi som počul od kamoša, ktorý mi povedal, že to je bývalý vojak Navy SEAL a zároveň extrémny vytrvalostný športovec, ktorý si prešiel brutálnymi vecami a že tá kniha ťa fakt zmení. A mal pravdu.
Kniha nie je len o tom, že Goggins behá stovky kilometrov alebo že zvládol výcvik, ktorý väčšina ľudí vzdá. Je o mentálnej sile, o tom, čo všetko sa dá zvládnuť, keď prestaneš počúvať ten hlas v hlave, ktorý ti hovorí „stačí“ alebo „nedáš to“. Keď som čítal o tom, ako ho v detstve týral otec, ako sa dostal z úplného dna až na vrchol, uvedomil som si, že moje problémy sú v porovnaní s tým nič. A nie v zlom, že by som ich mal potlačiť, ale skôr tak, že som pochopil, že mám oveľa viac kontroly nad svojím životom, než som si myslel.
Najviac mi z tejto knihy dala myšlienka o tzv. 40 % pravidle – že keď si myslíme, že sme na konci, v skutočnosti sme len na 40 % našich schopností. Vyskúšal som to sám na sebe, keď som mal ísť behať a chcel som to po 2 km vzdať. Spomenul som si na Gogginsa a bežal som ďalej. Dal som 5 km, čo pre mňa nebolo bežné. Zistil som, že fakt dokážem viac, len musím prestať myslieť ako pohodlný človek.
Táto kniha ma naučila, že disciplína je viac než motivácia, že sa nemusím porovnávať s inými, ale len sám so sebou, a že bolesť alebo nepohodlie sú len súčasťou rastu. Po jej prečítaní som začal viac dbať na svoj čas, menej sa flákam na mobile a viac sa venujem veciam, ktoré ma posúvajú – napríklad škole, cvičeniu a sebarozvoju.
Som rád, že som si vybral práve túto knihu, lebo to nie je klasická motivačná literatúra s citátmi, ale fakt úprimný, surový príbeh človeka, ktorý si všetko vydrel. A taký prístup mi je najbližší.