„Toto je príbeh o zrodení hrdinu. Tým hrdinom ste vy.“
A presne o tom je kniha od Davida Gogginsa – Nič ma nezlomí. Hneď na začiatku musím uznať, že je to „nadupaná“ kniha. Je to moja prvá kniha tohto žánru, myslím motivačného. A som s ňou veľmi spokojný.
Kto je to vlastne ten David Goggins? Je to tvrdý chlap, ktorého každý neúspech nezlomil, ale naopak, nakopol bojovať ďalej. Táto kniha je v podstate jeho životopis. Hneď začiatok knihy je smutný, kde sa dozvedáme o jeho neľahkom detstve. Tvrdý otec, fyzické násilie, šikana v škole za jeho farbu pleti či veľkú nadváhu. Bojoval s veľkými depresiami už od detstva. Tie ho prenasledovali celý život. Tento krátky úryvok hovorí o všetkom:
„Život sa so mnou nemaznal. Narodil som sa pod mizernou hviezdou, v detstve ma bili, v škole ma mučili a prezývku negger som počul toľkokrát, že sa to ani nedá porátať. Boli sme chudobní, žili sme zo sociálnych dávok, mali štátom dotované bývanie a mňa dusila depresia. Bol som na tom dosť zle a moje vyhliadky do budúcnosti nestáli za nič.“
V dospelosti sa rozhodol svoj život zmeniť a dal sa do armády. Cesta to bola riadne vydretá – dostal sa do nej až na tretí pokus. Po každom zlyhaní sa postavil a išiel ďalej. Musel v nej bojovať nielen s nadriadenými, ktorým ležal riadne v žalúdku a celý výcvik mu dali riadne „vyžrať“, viac ako ostatným vojakom. Veľkú silu ukázal pri prekonávaní svojich fóbií, napríklad zo strachu z vody. Najťažšia skúška nastala počas tzv. „hell weeku“. Sprevádzali ho pocity úzkosti, halucinácie, dehydratácia, podchladenie, denný spánok trvajúci hodinu a pol. A tento chlap to nevzdal, z 300 vojakov v cieli skončilo necelých 50, a ON bol medzi nimi! Dokonca si získal i rešpekt veliteľov, ktorí mu taktiež začali vravieť „Muž z ocele“, ktorého nič nezlomí. Po rokoch kvôli veku i zdravotným problémom armádu opustil. A našiel si novú výzvu – maratón. Taktiež to nebola ľahká cesta, sprevádzaná depresiami. Ale zvládol ju aj vďaka svojej manželke. Stal sa z neho jeden z najlepších vytrvalostných bežcov.
Ja som túto knihu veľmi potreboval… Jasné, mám len 15 rokov. Ale práve v tomto veku u mňa nastala zmena, keď som odišiel od „maminej sukne“ na internát, od svojej rodiny, od svojej istoty. Prišiel som do cudzieho klubu, kde je to tvrdšie ako to bolo doteraz. V predošlom klube prvá lajna, veľký ice-time. A zrazu zmena. Treba viac makať na sebe, a veľa trpí i to moje ego. A práve preto je táto kniha pre mňa akoby mojím zrkadlom. Vďaka nej si uvedomujem, že treba tvrdo na sebe pracovať, lebo vždy je čo doháňať. Deň čo deň. A hovoriť si: Nič ma nezlomí.