Crrrrrrn, ozvalo sa z Davidovho stola a on sa načiahol a z celej sily udrel budík po vyínacom systéme. “Ešte päť minút” zamumlal si, otočil sa na druhý bok a oddal sa znova plytkému spánku. Zo znovu nadobudnutého spánku ho vyrušila obrovská rana a húkanie z ulice. Z megafónou sa ozývalo : “Prosíme obyvateľov aby sa prepravili do protiraketových bunkrov.” David si z toho nič nerobil, poznal túto situáciu už naspamäť. Keď sa to stalo prvýkrát bol hrozne vystrašený a nevedel čo má spraviť skôr. Lenže teraz vedel, že kebyže je aj v bunkri, ale jeho byt zbombardujú nebude sa mať kde vrátiť. Takže mu to bolo jedno. Na pokyny z ulice už nereagoval stresom a nervozitou, tie vystriedalo znudenie a úplná oddanosť situácii. “No super vďaka” nahnevane zahlásil a vstal z postele lebo rozhlas ho úplne prebral. Pobral sa do kúpeľne, umyl si zuby, potom vstúpil do kuchyne,pozdravil matku a zasadol za stôl. Matka práve sledovala televízne noviny v ktorých hlásili, že na vojenský výcvik budú brať už aj 18 ročných. Keď to matka začula hneď sa rozplakala. David si k nej bližšie prisadol objal ju a začal utešovať. “Mami to bude vpohode”. “David lenže to je tak nefér, že vy za nič nemôžete a musíte riešiť takéto veci.” “Mami naozaj to bude fajn, neboj” David ju posledný krát utešil, vstal a pobral sa do školy. Tá síce oficiálne nemala fungovať ale učitelia a rodičia sa zhodli, že pre deti to bude najlepšie. David vzal svoj batoh a opustil byt. Vonku ho nečakalo nič iné len zbombardované okolie a ešte tlejúca tráva z ranného výbuchu. Ako si tak kráčal a občas kopol do nejakého kameňa, zrazu naňho niekto zozadu zakričal. “Stoj! Občiansky preukaz poprosím.” David rýchlo zašmátral vo vreckách kým nenašiel plastovú kartičku a neodovzdal ju príslušníkovi policajného zboru. “Milý pán ako tak pozerám vám je osemnásť. Tak to pôjdete s nami sa prihlásiť na výcvik a potom vás nováčikov pošlú do prvej línie zbytočne zomrieť. Ale tak nepredbiehajme. Poďte” David vedel, že nemá cenu protestovať a tak oddane nastúpil do policajného vozidla. Keď prišli na policajnú stanicu vypísal pár papierov a keď odchádzal policajt mu nakázal zajtra znova prísť aj so zbalenými vecami na mesiac. “Mám ja vôbec na výber?” spýtal sa policajta. “Nie a na vašom mieste by som nič neskúšal lebo to bude len horšie. ” Tak si David zobral občiansky naspäť a pobral sa naspäť domov lebo vďaka posedeniu na stanici zmeškal všetky hodiny. Domov prišiel skleslý, čo si hneď všimla mama. “Čo sa ti stalo zlatko”, pýta sa. “Ale nič len zajtra sa mám dostaviť na ten výcvik.” “Čooo to už zajtra?” zhrozene sa pýta mama a po lícach sa jej začnú kotúlať slzy. Dadid bez slova vstal a išiel sa baliť. Bezmyšlienkovito naplnil kufor náhodnými vecami o ktorých si myslel, že sa mu budú hodiť a keď to dokončil hodil sa len tak oblečený do postele a tváril sa, že spí. O chvíľu prišla mama, ľahla si vedľa neho a plakala kým nezaspala. David ešte dlho nevedel zaspať keďže rozmýšľal nad svojim osudom. V duchu prosil Boha aby ho oprostil od tejto nepríjemnej povinnosti na ktorej ho budú učiť zabíjať čo aj bude robiť neskôr. Tá predstava, že by niekoho musel zabiť sa mu hnusila. Nakoniec zaspal. Ráno ho zobudila mama s falošným úsmevom a spravou, že jeho obľúbené raňajky sú na stole. French toasty s nutelou a arašidovým maslom. Keď dojedol vstal, rozlúčil sa s matkou a vzal si veci. Potichu otvoril dvere naposledy sa pozrel na matku a odišiel do sveta ktorý ho pre nič za nič trestal za niečo čo nespravil. S podobnými myšlienkami sa šuchtal po ulici keď zrazu začul nálet lietadiel a len mu mihla myšlienka hlavou, že kam to dopadne tento raz. Jediné čo tú myšlienku prerušilo bolo svišťanie ktoré sa približovalo zhora. Nestihol si ani uvedomiť čo sa deje ozvala sa obrovská rana, jeho odhodilo a už bola iba tma a ticho. Že By Boh vyslyšal jeho včerajšie prosby? Ktovie, jediné čo po ňom zostalo bola taška s rozhádzanými vecami a informácia vo večerných správach, že padla bomba blízko policajnej stanice. Davidova matka si z toho nič nerobila pretože vedela, že David je na výcviku. Kým sa v telke neukázala fotka jednej tašky s vecami ktoré jej boli veľmi známe.