Tereza Janovčíkova
Dobbyho dobrodružstvá
Kedysi dávno žil v malebnej dedinke medzi kopcami a lesmi pes menom Dobby. Dobby nebol obyčajný pes, bol to milujúci dobrodružstvo, plný energie, so srdcom plným lásky a zvedavou povahou.
Každé ráno, keď slnko nakuklo cez tenké záclony, hneď svižne vybehol zo svojej postieľky na zemi pri gauči a s radostným vzrušením vítal nový deň. Chvostom nadšene kýval a tešil sa na nové dobrodružstvá, ktoré mu každý nový deň ponúkal.
Prvú časť dňa Dobby strávil v parku, kde aportoval svojou obľúbenú červenú loptičku, ale niekedy mu stačil aj kus dreva či vetvička, ktoré našiel ležať na zemi. Po zábavnom predpoludní išiel Dobby preskúmať dedinu. Išiel, kam ho zvedavý čierny nos zaviedol. Keď zacítil vôňu podľa svojho gusta, snažil sa k nej čo najbližšie priblížiť. V záhradke pred domom stretol aj susedov, ktorí bývali oproti a šťastne na nich zaštekal a bláznivo zavrtel chvostom.
Tým sa Dobbyho dobrodružstvá neskončili! Práve naopak, tie pravé dobrodružstvá sa len začali!
Poobede sa vybral do najbližšieho lesíka za dedinou. Mal rád vôňu pravej divokej prírody. Väčšinou tam naháňal ryšavé veveričky, plašil lesné vtáky alebo strašil iné zvieratká lesa. Sloboda pohybu ho napĺňala nadšením a psím blahom. Žiadna vôdzka, žiadna reťaz, žiadna klietka…
Keď sa blížil večer, pobral sa poslušne domov s vyplazeným ružovým jazykom a šibalským úsmevom na psej papuľke.
Už bol takmer pri dome, keď mu jeden z nových susedov hodil klobásu, ktorú s ľahkosťou na dva hlty zjedol.
S plným bruchom si ľahol naspäť na svoje miesto pri gauči a zaspával s predstavami, čo krásne ho čaká na ďalší deň. Dnes mal naozaj pekný deň a chcel niečo takéto zažiť aj zajtra.
Ale zrazu v noci sa zobudil a pocítil bolesť brucha. Začal nekontrolovateľne kňučať a zavýjať. Na to sa zobudil jeho pán a musel ho zobrať ku zverolekárovi. Dobby pri tom rozmýšľal, prečo ho bolí tak brucho. Veľa dnes behal? Nie, to by ho boleli nohy. Má nejakú chorobu? Veď on má dobrú imunitu, určite nie. Možno nejaký parazit? Veď on je kamarát zo všetkými zvieratkami, prečo by to niekto robil. Alebo niečo zjedol? To bude ono. A začal dumať čo všetko zjedol. Na ráno mal granule a z nich mu nikdy ešte nebolo zle. Na obed mu dal mäsiar kúsok mäsa, ako každú stredu. A večer dostal klobásu od suseda a potom granule doma. Vtedy mu to ťuklo. Tá klobása. To je ono. Nemal si brať jedlo od cudzích ľudí. Veď toho človeka videl, ak si správne pamätá, dvakrát. A vtedy si povedal, že už nemôže slepo veriť ľudom ani zvieratám, lebo nie všetci majú dobré srdce ako má Dobby. Jeho majiteľ mu nerozumel, keď sa mu snažil povedať kto to urobil, veď samozrejme človek nevie hovoriť psou rečou. Doktori sa mu snažili pomôcť a tak mu dali mu tabletky na bolesť brucha. Keď ho už prestalo bolieť brucho, začal byť veľmi unavený. To plakanie a kŕče, ktoré mal v bruchu ho vyčerpali a zaspal. Posledná myšlienka pred tým ako sa mu privreli jeho unavené očká bola, že si musí dávať väčší pozor. Ráno sa už zobudil vo svojej postieľke a uvedomil si, že ho už brucho nebolí. Bol šťastný, že mu už nič nie je a môže pokračovať vo svojom dobrodružstve a už nebude bezhlavo všetkým veriť.