Držím v rukách práve dočítanú knihu Petra Krištúfeka Dom hluchého a je mi veľmi smutno. Po prvé preto, že som dočítala asi najlepší súčasný slovenský román a najradšej by som sa doň pustila opäť od začiatku. (Možno tak aj urobím.) Po druhé preto, že som knihu zohnala v antikvariáte a nemôžem pochopiť konanie človeka, ktorý tam toto majstrovské dielo odniesol. (Ak nemal existenčné problémy, tak to bol hlupák.) A asi najviac mi je ľúto, že životná cesta geniálneho autora tohto románu bola ukončená príliš skoro.
Petrovi Krištúfekovi sa v románe geniálnym spôsobom podarilo prepojiť históriu s fikciou. Skutočné postavy z dejín premiešal s tými románovými tak rafinovane, až čitateľ nadobúda pocit, že pamäti sú vytrhnuté k reálneho denníka alebo kroniky. Román prináša plejádu rôznych charakterov, ktoré sa odzrkadľujú v konaní postáv. A keďže toto ich konanie je ovplyvnené konkrétnym obdobím a s ním spojenými udalosťami, nie je možné rozdeliť postavy na vyslovene kladné a vyslovene záporné, ani ich konanie jednoznačne odsúdiť či schvaľovať. Postavy Petra Krištúfeka sú jednoducho také, ako v reálnom živote. Autor nenechal nič na náhodu. Aj všetky spletité vzťahy, spojitosti, udalosti a zážitky sú premyslené do najmenšieho detailu. Keď k tomu pripočítate zakomponované historické materiály, celý príbeh románu pôsobí nepriestrelne presvedčivo a verne odráža slovenskú realitu v 20. storočí, ovplynenú dvomi režimami – fašizmom a komunizmom – židovskou otázkou, ŠTB, vpádom sovietskych vojsk na územie Československa, okupáciou, Chartou 77, či pádom železnej opony.
Hoci som si na začiatku povedala, že si román vychutnám, budem si užívať každú jednu jeho stranu, nedalo sa. Príbeh som doslova hltala. Nehnala ma ani tak zvedavosť, ako to celé skončí, pretože v prípade takéhoto diela ani nechcete, aby nejaký záver existoval. Bavil ma obsah hutný na fakty podané síce s historickou presnosťou, ale umeleckou ľahkosťou, na myšlienky, ktoré dlho zostávajú v hlave a vyvolávajú mnohé otázky. Vtipné poznámky a úsmevné pasáže sa striedali s ťaživými odhaleniami a celé to vo mne zanechalo úžasný dojem a už spomínaný smútok, že som tých 550 strán aj s epilógom a poďakovaním prečítala tak rýchlo.
Román Dom hluchého by mohol byť výbornou pomôckou na hodinách dejepisu. Len dúfam, že nikomu nenapadne zaradiť ho medzi odporúčanú literatúru. Bola by ho veľká škoda. Všetci totiž veľmi dobre vieme, akú povesť a osud majú takto “označkované” knihy.