Letné prázdniny vraj majú byť oddych. Som iná? Nemám pocit, že si oddýchnem, pretože moje psychické zdravie kráča po veľmi tenkom ľade. Cítim len samotu. Mám pocit, že sa mi všetko rúca pod nohami a nemám žiadnu stabilitu. Chcem, aby táto fáza konečne prestala, ale čo keď to nie je len fáza? Všetko zlé je na niečo dobré, ale na čo je toto dobré? Letné párty začali byť očividne trendom, ako sa pozerám po mojom okolí. Naozaj sa nemôžem už ani v pokoji poprechádzať nočným mestom? V dome mojej najlepšej kamarátky vidím, že aj tam je o zábavu postarané. Snažila sa ma presvedčiť aby som prišla, ale ja na takéto veci nie som. Nikdy som nebola. Samota ma už dobieha. Všetko v sebe neustále dusím a mám pocit, že každú chvíľu vybuchnem ako bomba. Zrazu prekonávam svoje hranice a zvoním na zvonček. Som nervózna. Lily vychádza z domu a vidím na nej ten prekvapený výraz. „Ja neverím! Ty si naozaj prišla!“ vyhŕkla. „Zaujíma ma, čo všetci považujete za takú ohromnú zábavu,“ zasmiala som sa a objala som ju. Vchádzam do domu a v momente ma prepadne úzkosť. Je tu veľa ľudí a mám chuť odísť. Nebudem ale trápna a neodídem hneď, ako som prišla. Moje oči v miestnosti plnej ľudí zrazu pristáli na gaštanovohnedých očiach. Pozerajú sa na mňa a vyzerajú pokojne, akoby mi chceli priniesť do života už len to najlepšie. Prichádza ku mne. Vysoký chlapec s hnedými vlasmi a nádherným úsmevom. „Ahoj, ty si tu nová?“ prihovára sa mi. „Áno, nie som veľmi stavaná na akcie, ale dnes som sa rozhodla spraviť výnimku,“ odpoviem. Z krátkeho zoznámenia sa stal rozhovor na celé hodiny. Videl na mne, že sa medzi toľkými ľuďmi asi necítim komfortne, tak sme sa išli prejsť. Ležíme pod nočnou oblohou a spolu sa pozeráme na žiarivé hviezdy. V tomto momente som po dlhom čase začala cítiť pokoj na duši. Čaká ma teraz konečne niečo dobré? Začína svitať. Ideme naspäť za partiou opitých kamarátov. Dala som mu svoje telefónne číslo a s nádejou dúfam, že mi zavolá alebo napíše. Prešiel týždeň a stále žiadna správa. Trhá mi to srdce, pretože som naozaj mala pocit, že tento človek sa stane súčasťou môjho života. Prišla mi správa z neznámeho čísla. Ahoj. To som ja, Alex. Zbieral som odvahu napísať ti. Mohli by sme sa dnes večer stretnúť v parku? Chýbaš mi… Srdce mi vyskočilo z hrude. On ma chce naozaj vidieť. Som na ceste do parku a som trochu nervózna. Mám strach, že to dopadne rovnako ako pri ostatných. Keď sme ležali pod hviezdami vyrozprávala som mu celý môj príbeh a on pozorne počúval. Teraz dúfam, že to nebol len nejaký môj klamlivý pocit. Prichádza ku mne a rovno mi venuje jedno veľké dlhé objatie. Práve v tejto chvíli si uvedomujem, aké je to cítiť teplo domova. „Viem, že nemáš dobré skúsenosti, ale ver mi prosím, ja mám s tebou len dobré úmysly,“ povedal počas toho, ako sa mi pozeral do očí.
Je to už pár rokov od nášho prvého stretnutia. Presťahovali sme sa spolu. Každý jeden deň ma presviedča o tom, že láska naozaj existuje. Nikdy nebudem ľutovať to, že na jeho detskú otázku „Budeme spolu chodiť?“ som odpovedala áno. Dnes oslavujeme výročie a rozhodli sme sa zopakovať si našu prvú spoločnú chvíľu. Pozeráme sa spolu na hviezdy a on povie. „Už môžeš prestať plávať, dorazili sme sa breh.“ Po tejto vete som pochopila, že som si vybrala správne. Bol to on. Alex bol môj domov.