Preskočiť na obsah

Domov ma volá

    Domov ma volá
    Na okraji malej dedinky stál náš domček. Miesto, kde som s rodičmi a bratom vyrastal, a kde som cítil teplo nielen z pece, ale aj v srdciach svojej rodiny. Bola to naša oáza pokoja a bezpečia. Moji rodičia starostlivo dbali nielen o rodinnú pohodu, ale aj o naše zdravie a prírodu v susedstve. Otec bol lesník a milovník prírody. Mamka sa starala o teplo rodinného domova. Milovala nás, svojho manžela a vzájomnej láske a úcte nás učili po celý svoj život. Nie raz povedala: „Vždy pamätajte na svojich najbližších, pomáhajte si a buďte si oporou.“
    V našom vidieckom dome sme mali starú pec na drevo. Každé ráno som sa prebúdzal do vône horenia dreva a šumu praskajúceho ohňa. To bolo moje ráno, moje východisko do sveta. V zime, keď vonku vánok sfúkaval snehové vločky, sme sa schúlili k ohňu, objímali sme sa a cítili sme, že sme v bezpečí. Otec, ten vždy vedel zabezpečiť drevo, aby nám bolo v chladných dňoch príjemne. Večer sa ozýval dedinou zvuk rúbania dreva. A na druhý deň sme s bratom spolu polienka ukladali. Prácu sme si delili, pomáhali sme si.
    Starostlivosť o prírodu bola pre moju rodinu vždy dôležitá. Drevo sme získavali z miestnej oblasti a vždy sme dbali na udržiavanie rovnováhy v prírode – požičaj si a vráť. S ocinom sme chodili vysádzať mladé stromčeky do lesnej škôlky. „Malý kúsok našej starostlivosti môže prispieť k lepšiemu svetu.“ Vždy nás učil starostlivosti a ochrane. Zároveň sme spolu trávili nenahraditeľný čas. Teraz si uvedomujem, ako veľmi bol čas strávený s otcom pre nás dôležitý. Čomu všetkému sme sa príkladom rodičov naučili.
    Vždy, keď sa z mesta so svojou rodinou vraciam do rodičovského domu, tam na okraji malej dedinky, cítim radosť v srdci a mám úsmev na tvári. Svojim deťom ukazujem, kde som sa hrával, ako sme vysádzali stromčeky, pílili staré stromy. Učím ich: „Pomôžme starým rodičom s prácou okolo domu.“
    A tak zostávame – so srdcom plným tepla a dušou plnou starostlivosti o náš dom, náš domov, ktorý nám poskytuje viac než len strechu nad hlavou. A uvedomujeme si, že mať miesto, kde sa môžeme vrátiť, vrátiť k rodičom je nenahraditeľný. Denne si povzdychnem: „Ďakujem za krásny život, milujúcu rodinu.“