Pozrela som sa z okna. Na Spektrum 3 sa začali lepiť divné žiarivé kamene. „Mami,“ spýtala som sa neisto, „čo to…“ „Teraz nie, zlatko. Musíme sa odtiaľ dostať,“ povedala mama napäto a postláčala nejaké tlačidlá na ovládacom paneli. Vesmírnou loďou zatriaslo. „Sondy nič nezachytili a…“ povedala Marylin a otočila sa na stoličke. Znova ma prekvapilo, že ten robot vyzerá až príliš ľudsky. Tentokrát sa Max naozaj prekonal. „A?“ otec znervóznel. „Zlyhalo pripojenie,“ oznámila Marylin. „Čo to znamená?“ Mama s otcom sa na seba pozreli so strachom v očiach. „Že sa nevieme vrátiť na Zem,“ poznamenal Lucas. „Čo?!“ Mama si vzdychla. „Choďte pre istotu do záchrannej lode. Lucas, keby sa náhodou niečo pokazilo…“ „Viem,“ povedal môj starší brat a odviedol ma preč. Sadla som si na sedadlo. „Neboj sa, všetko dobre dopadne,“ upokojoval ma Lucas. Dúfam, pomyslela som si. Zrazu celou loďou trhlo. Svetlá na chodbe začali divo blikať. Lucas sa zamračil. „Čo sa deje?“ spýtala som sa vyplašene. Zrazu našu záchrannú loď vystrelilo von. „Čo…“ Spektrum 3 pred nami vybuchla. „Nie!“
„Slečna Arganová, vy nedávate pozor!“ nahnevala sa Ostenová. Zdvihla som hlavu z lavice a pretrela som si oči. „Pardón,“ zamrmlala som. Zazvonilo. „Dovidenia!“ neisto som sa usmiala, schytila som tašku a učebnice a vyrútila som sa z triedy. „Čo sa to s tebou deje?“ spýtala sa pri obede ustarostene Penny. „Podľa mňa nemá rada Ostenovú,“ zasmiala sa Astrid. „Nie,“ povzdychla som si, „zas sa mi sníval ten sen.“ „A zase sa ti to snívalo na hodine pani O.,“ poznamenala Astrid. „Mama sa bude hnevať. To je už siedmykrát za mesiac,“ povedala som a strčila som si do úst sústo… Netuším, čo to bolo, ale v škole nedávali nič iné, iba tú slizkú modrú guču. Fuj. „Fajn, fakt by už mohli vymyslieť niečo lepšie. Veď aj jedlo pre kozmonautov vyzerá chutnejšie,“ povedala Penny a odstrčila od seba tácku. Zasmiali sme sa. „Viete čo?“ povedala tajuplne, „príďte dnes ku mne na prespávačku. Niečo vám chcem ukázať.“ „Neviem, či mi to mama dovolí po tom, čo som zase zaspala počas školy. Babka hovorí, že sedem je nešťastné číslo. A keď o tom presvedčí aj mamu…“ povzdychla som si. „Pôjdeme sa spýtať s tebou,“ povedala Astrid a zavesila sa mi na plece. „Potom ti to mama musí dovoliť.“
„Nie,“ povedala mama rázne. „Čo? Ale… mami!“ „Nie znamená nie. Zase si zaspala na hodine pani Ostenovej. A to už po siedmykrát za jeden mesiac!“ povedala rozhorčene mama. „A sedem je nešťastné číslo, Nia,“ povedala poučne babka. „Ale iba v Číne, a toto je Panoptikon!“ povedala som zúfalo. „A navyše… ani si nevieš predstaviť, aká je na hodine pani Ostenovej nuda.“ Sprisahanecky som pozrela na dievčatá za mnou a tie horlivo prikyvovali. „Fajn,“ povolila mama, „ale ak sa to ešte raz stane…“ „Ďakujem! Si tá najlepšia mama na svete!“ zvýskla som, silno som ju objala a potom sme sa s dievčatami pobrali do mojej izby.
„Nudím sa,“ vzdychla si Astrid a hodila sa na gauč, „nemôžeš nám to už ukázať?“ „Ešte nie,“ zašepkala Penny a pozrela sa cez škáru medzi dverami na chodbu. „Rodičia už spia, ale Evelyn sa ešte neprepla do režimu spánku.“ (Evelyn je ich služobný robot. Ale nečudujte sa, je predsa rok 2138. Takú maličkosť má už doma každý.) „A ako dlho jej to ešte potrvá?“ spýtala som sa a nahlas som si zívla. „Ocko ju nedávno prestavil, takže by sa mala vypnúť presne o pol jedenástej,“ povedala Penny a pozrela sa na hodinky, „takže presne o tri, dva, jeden…“ Zrazu sa biele svetlo na chodbe preplo na slabulinké žltkasté a všetko stíchlo. „A je to,“ potešila sa Penny, nadšene sa na nás pozrela a pokynula nám, aby sme ju nasledovali.
Išli sme až do záhrady. Zastavili sme pred obrovským bazénom. „Orion!“ zašepkala Penny a poobzerala sa po okolí. Zašepkala to ešte trikrát a potom sa k nám prekvapene pozrela. „Kde je?“ spýtala sa nás. „Čo kde je?“ prekvapene sme sa na ňu pozreli.
Zrazu sa nad nami zjavilo ufo. Doslova ufo. Naspodku sa objavil pás svetla a zdvihlo nás to. „Mami! Oci!“ zakričala Penny. Dostali sme sa až úplne hore. Prekvapene som sa poobzerala naokolo. Vyzeralo to tam skoro ako Spektrum 3 v mojom sne. Zrazu sa na chodbe zjavila nejaká pani a vybrala sa smerom k nám. Keď k nám prišla, všimla som si, že to nie je celkom človek, pretože v nakrátko ostrihaných vlasoch mala svietiaci pásik. Zamračene si nás premerala a potom uprela oči na mňa. Bol to dosť chladný pohľad. Dokonca horší než pohľad mojej babky, keď nezjem celú večeru. „Vy ste Zara Arganová?“ spýtala sa vzdialeným, neprítomným hlasom. Naprázdno som preglgla. „Á-áno,“ povedala som neisto. Pozrela som sa na dievčatá, no tie len s padnutou sánkou civeli na tetku. „To je dobre,“ povedala, „šéf vás tu už čaká.“ „Šéf?“ Dievčatá sa spýtavo pozreli najprv na seba navzájom, potom na mňa. Tetka sa usmiala. „Vedela som, že sa na to hodíš,“ povedala a stlačila gombík na stene. Zrazu sa zem, na ktorej sme stáli, zmenila a teleportovalo nás to do akejsi miestnosti. „Čo to bolo?“ spýtala sa užasnuto Penny. „Ty vieš po mimozemšťansky?“ spýtala sa Astrid. Mimozemšťančina bol jazyk, ktorým rozprávali iba medzigalaktickí špióni. Jazyk sa nevolal mimozemšťančina, ale my sme to tak volali, pretože to v skutočnosti malo dlhý, zložitý, nezapamätateľný názov. „Čo to tárate,“ pozrela som sa na ne, „rozprávala som po anglicky.“ Dievčatá pokrútili hlavou. Zrazu sa na stenách objavili okná a uprostred miestnosti sa objavil hologram tej tetky. „Blahoželám,“ povedala, „bola si úspešne prijatá do Medzigalaktickej agentúry.“