Dvere do kľúčovej dierky od autora Dušana Dušeka je zbierka troch poviedok, ktorých dej sa odohráva v 20. storočí na území Slovenska. Témou týchto poviedok je dospievanie chlapcov a ich príležitostné milostné záujmy. Kniha je rozdelená do troch poviedok (Zimomriavky, Dvere do kľúčovej dierky, Vlakári), má 109 strán a je napísaná v odsekoch. Využíva sa tu chronológia, retrospektíva a ja-rozprávanie. V tretej poviedke (Vlakári) sa ale používa on-rozprávanie.
Hlavnou postavou v tretej poviedke (Vlakári) je Vojto – mladý dospievajúci chlapec. Je bystrý a vtipný, ale nie moc odvážny, má veľký nos. Počas poviedky prejavoval lásku dievčaťu menom Kajka. S Michalom sa snažili opraviť starú motorku z šopy deda Homolu, aby zapôsobil na Kajku.
Drozdík je mladší brat Vojta. Chodí do škôlky a je veľmi zvedavý. Vojto ho má rád napriek tomu, že ho otravuje sa oňho stále starať.
Prvá poviedka s názvom Zimomriavky hovorí o chlapcovi zamilovanom do dievčaťa s menom Adelka. Jeho kamarát Maťo je viac skúsený a radí mu, ako na to. Hlavná postava je najskôr nervózna, zneistená a prežíva eufóriu z prvej lásky, potom jej Maťo pôjde ukázať v praxi balenie dievčat, u dievčaťa Gabiky. Kvety natrhajú u nej na záhrade, pretože jej rodičia sú záhradníci. Bohužiaľ im to ale nevyjde, pretože ich začne naháňať Gabikin pes a budú musieť utiecť.
Druhá poviedka sa volá Dvere do kľúčovej dierky, a je o malom chlapcovi, ktorý je na prázdninách u svojho uja a tety so svojim bratom. Jeho mladší brat Fedor je múdry, aspoň podľa jeho mienky. Chlapcovi kamaráti Kikuš a Puko odišli na prázdniny ku svojim babkám, ich mama išla s ich babkou do kúpeľov a ich otec na služobnú cestu. Chlapec sa tam nudil, tak odhaľoval, aspoň preňho, tajomstvá. Dozvedel sa, že ich stodola má dve dvere, a jedny vedú do záhrady, kde jeho ujo a teta pracujú. Dozvedel sa taktiež veľké tajomstvo – jeho teta je tehotná.
Tretia poviedka sa nazýva Vlakári a je najdlhšia. Hlavnou postavou je chlapec menom Vojto, ktorý je zaľúbený do dievčaťa nazývaného Kajka. S chlapcom Michalom sa rozhodnú opraviť starú motorku z šopy Vojtovho deda – deda Homolu. Motorku nazvali Vajco a presunuli ju do domu Imra – Vojtovho strýka, ktorý sedí v base. Vojtov otec mu motorku nedovolí, preto ju musia udržať v tajnosti. Po dni v škole rozhodol prezradiť Kajke jeho vzťah k nej, celkom rýchlo sa ale zarazí a odíde. S Michalom sa potom radí, a dohodne sa s ním na oprave motorky. Večer rozpráva rozprávku o vlakoch Drozdíkovi – jeho mladšiemu bratovi. Na druhý deň bola zabíjačka, po ktorej Vojto donesie Kajke jaternice a krvavničky, ktoré ale zje jej pes. Vojto sa presunie k Imrovi domov spolu s Michalom, kde znova spravia pokrok na oprave motorky. S Michalom ešte išiel na zábavu, kde navštívili Michalovu kamarátku Evu a spravili si srandu z jedného z kolegov Vojtovho otca. O deň neskôr príde ku Kajke domov, kde si spolu spravia laboratórne protokoly, domov príde ale jej mama a Vojto je nútený vyskočiť von z okna aby utiekol. Doma začne byť Drozdovi smutno za mamou, ktorá je v nemocnici. Preto im príde nápad kúpiť mu psa, aby ho rozveselili. S Michalom na druhý deň pôjdu opraviť motorku, a Michal so sebou donesie aj Kajku, aby ju Vojto povozil. Chlapcom sa motorku podarí opraviť, nemajú ale dostatok paliva tak Kajku nepovozí. Kým chlapci robili na motorke tak Kajka piekla jablká a varila čaj. Vojto sa na jablkách popáli, Kajka mu pofúka jazyk a pobozkajú sa. Ich vzťah sa týmto celkom zblíži. Na druhý deň sa Vojto rozhodne premaľovať Imrovu kuchyňu ako prekvapenie keď ho pustia z väzenia. Navštívi ho jeho otec, ktorý mu konečne povolí motorku. Pri tom ale ochorie a preleží doma s horúčkami. Omylom prezradí tajomstvo o psovi svojmu bratovi, zakryje to ale tým, že hovorí zo spánku. Poviedka sa končí pri tom, ako mu Drozd zahlási, že vonku nasnežilo.
Zaujímavý citát z diela: „Fedor mi dal pokoj, ale keby som len trochu chcel, rýchlo by ma niečo naučil. Napríklad: viem, že bociany môžu počas letu pätnásť sekúnd spať? Nevedel som.“ str. 15
Kniha sa mi obsahovo celkom páčila, nepáčilo sa mi ale to, že som sa v deji celkom často strácal, bolo to písané celkom „piate cez deviate“.
Vety v knihe boli stredne dlhé, oznamovacie, používalo sa tu pásmo postáv a rozprávača, využívala sa aj priama reč. V knihe prevládala spisovná slovná zásoba a jazykový štýl bol umelecký.
Dušek, Dušan: Dvere do kľúčovej dierky. V Bratislave vydalo vydavateľstvo Mladé letá v roku 1987. Bez ISBN.
