Džungle v srdci od Henriho Charrièreho je kniha, ktorá ma naozaj zasiahla svojou hĺbkou a silou. Tento príbeh je nielen autobiografickým svedectvom o Charrièreových rokoch strávených vo väzení a na úteku, ale aj fascinujúcim a bolestivým zobrazením toho, čo všetko človek vydrží, aby prežil a neztratil svoje ľudské hodnoty. Charrière v tomto diele odhaľuje nielen brutalitu väzenského systému, ale aj vnútorné boje, ktoré prežíva, keď čelí opakovaným nespravodlivostiam a despotickým podmienkam, ktoré sa na neho valia z každej strany.
Kniha sa nezaoberá len vonkajšími ťažkosťami, ale aj psychologickými výzvami, ktorým čelí hlavná postava. Charrière je predovšetkým človek, ktorý si uvedomuje svoju silu v neustálom zápase s osudom, ale aj v hľadaní niečoho vyššieho, čo by ho udržalo pri živote. To, čo ma na knihe fascinovalo, bolo jej vykreslenie sily ľudskej duše a odhodlania. Čítanie o jeho neúnavnom hľadaní slobody a o boji so systémom, ktorý ho neustále zhadzoval, bolo veľmi emotívne a osobné.
Je fascinujúce sledovať, ako sa Charrière vyrovnáva s neustálymi stratami, tragédiami a falošnými nádejami, pričom neztráca svoju dôstojnosť a nádej na únik. Džungľa, do ktorej sa dostáva, sa stáva metaforou pre jeho vlastný vnútorný boj, ako aj pre nehostinný vonkajší svet, ktorý je plný nástrah a nepredvídateľnosti.
Kniha je silným, a zároveň deprimujúcim čítaním. Mnohé pasáže sú zdrvujúce v ich brutalite a beznádeji, ale zároveň je tu aj veľa momentov, kde Charrière ukazuje neobyčajnú odolnosť a vôľu žiť. Džungle v srdci je pre mňa kniha o nádeji v najtemnejších chvíľach, o tom, že aj v najväčších ťažkostiach dokáže človek nájsť silu ísť ďalej, aj keď všetko okolo neho pôsobí beznádejne.