Preskočiť na obsah

Elizabetino tajomstvo

    Kde bolo, tam bolo, v jednom utešenom mestečku, som bývala ja, Elizabet so svojou rodinou. Mám mamu, otca, brata Damiána a kocúra Lucifera. Žili sme v dome s veľkou záhradou. Mama Kristína pracovala ako maliarka a vlastnila aj malý obchodík. Otec Tibor bol architekt a práve mali začať stavať pekné farebné domčeky. Mám 12 rokov a chodím do 6. triedy. „Mami ? Kedy bude Nový rok a ohňostroje ?“ opýtal sa Damián. „ 1.1. zlatko.“ „O 6 dní?“ zasa sa opýtal. „ Áno, o 6 dní.“ odpovedala mama. „Super!“ vykríkla Elizabet. „Veľmi sa teším!“ V ten deň sme nestihli autobus tak sme museli ísť pešo. Prišli sme neskoro do školy. Môj brat nemal taký veľký problém, lebo je prvák, ale ja som mala väčší problém:„Elizabet Mirgelová !!!“ Mám problém. Veľký problém. Veľmi veľký problém! „Tak, mladá dáma, teraz mi pekne krásne povieš, prečo meškáš.“. Naša učiteľka je tá najhoršia učiteľka na celej škole. Pani Byvolská je strašne zlá. Až hrôzostrašná. No dá sa to vydržať. Keď nemeškáte. „Prepáčte pani učiteľka, ja…“ „ Čo ty? Sadni si, buď ticho a dones žiacku knihu!!!“ Tak to je ona. Chcela som byť čím skôr doma. Naobedovala som sa a utekali sme domov. „Ahoj mami!“ „Ahojte!“ „Mami, dnes som dostala poznámku, lebo sme prišli neskoro do školy.“ „Ach, tá učiteľka.“ Mama mi dala pusu, navečerali sme sa a išli sme spať a takto to bolo každý deň ( samozrejme bez poznámok ). A nastal ten deň. 31.12. „ Mami zajtra je Nový rok.“ tešil sa Damián. „Áno, máš pravdu.“ Išli sme spať. Konečne nastal ten deň. Bol večer. Ani neviem, ako sa to stalo, ale už o chvíľu som sedela na stoličke v nemocnici pri detskom oddelení. „Čo sa stalo?“ Opýtala som sa. „Vieš zlatko,“ povedala mama so zaslzenými očami. „Damiána niekto trafil petardou.“ Všetci sme sa rozplakali. O minútu nám prišiel doktor oznámiť, že Damián utrpel vážne zranenie hlavy a o pár mesiacov by sa mohol zotaviť. Bolo mi ho veľmi ľúto, a tak som sa rozhodla, že tú osobu nájdem a zavolám na ňu políciu. A tak som to aj urobila. Poprosila som mamu, aby ma pustila sa poprechádzať po meste s Luciferom. Prechádzali sme sa popri parku, pri obchodných centrách, pri fontáne a došli až k lesu. Zrazu sa Lucifer rozbehol niekde do lesa. Utekala som za ním, ale Lucifer zastal pred malým, čudným domčekom. „Poď Lucifer! Je to tu strašidelné.“ Chceli sme odísť, no vtom sa z domčeka ozval mužský hlas. „Kto tam môže byť?“ Spýtala som sa pošepky Lucifera. „ Mňaaau“ rozhodne to znamenalo neviem. „Čo keby sme tam len nakukli?“ Lucifer nesúhlasne pokrútil hlavičkou. „ Bude to len chvíľka.“ Lucifer prevrátil oči. Musela som sa zasmiať. „Čo to bolo ?“ opýtal sa neznámy muž.
    Rýchlo som si zakryla ústa rukou. Pozrel sa von z okna. Z Luciferom sme sa len tak tak
    stihli skryť pod okno. A v tom som ho spoznala. Z hlavy sa mi vynorila spomienka. Bol to
    ten muž čo… trafil môjho brata. Bola som strašne nahnevaná. „ A vy odkiaľ beriete tú drzosť na niekoho hádzať petardy?!“ Tie slová mi vypadli z úst veľmi rýchlo. Kypela vo mne zlosť. No tých pár slov ma zakrátko omrzelo. Muž schytil mňa aj Lucifera a hodil nás do kufra svojho auta, zapol motor a uháňal s nami preč. V kufri bola strašná tma. Nevideli sme si ani kúsok od nosa. A takto sme cestovali dve.. tri.. štyri hodiny, no nakoniec auto zastalo. Keď neznámy otvoril kufor, pevne nás chytil a priviazal nás k stromu. „Tak. A teraz máte po chlebe.“ A škodoradostne sa zasmial. Pri tom smiechu ma striaslo. „Tu vás už nikto nenájde!“
    „A kde to sme? A máte vôbec vodičák? Podľa mňa jazdíte hrozne. Dočkám sa tu nejakej odpovede?“ A takto som rozprávala ďalej, až ho to úplne zmiatlo. „Už prestaň rozprávať!“
    sťažoval sa ten muž. „Ste v inom svete. Nikdy sa odtiaľto nedostanete!“ Vtom som si všimla, že všetko okolo mňa je obrovské. Veľké kvety, tráva, listy, včely, proste všetko bolo veľké. A keď sme sa obzreli po neznámom, videli sme len miznúce auto v diaľke. „Vítam vás!“ povedala dáma, ktorá sa odrazu zjavila pred nami. „Kto si?“ „Som Stella, strážkyňa tohto sveta.“ „Ja som Elizabet a on je Lucifer. Môžeš nám pomôcť?“ opýtala som sa nedôverčivo. „Samozrejme. Nato som tu.“ Keď nás odviazala, povedala: „Poďte so mnou do môjho kráľovstva. Dám vám najesť, napiť a nocľah. A odišli sme. „Elizabét!“ Volal Elizabetin ocko. Už pol roka sa Elizabet hľadá, no stále ju nenašli. Stella nás vzala domov. Rodičia sa veľmi potešili a zasa sme boli šťastná rodina.