Knihu mi odporučila kamarátka. Keď som sa dozvedela, aký má dej, musela som si ju prečítať. Príbeh bol veľmi silný a presvedčil ma o tom, že starať sa o svoje duševné zdravie je naozaj dôležité. Zo začiatku to bolo písané naozaj nečakane. Avšak ku koncu sa dalo predvídať čo sa stane, ale aj napriek tomu kniha patrí medzi moje obľúbené.
Kniha ukazuje príbeh 17-ročnej Charlie Davis, ktorá si prežila strašné detstvo. Jej otec opustil rodinu, matka bola závislá na alkohole a drogách, jej naj kamarátka spáchala samovraždu. Tieto veci poznačili Charlie na psychike.
Príbeh začína tým, že Charlie sa budí v psychiatrickej liečebni po pokuse si ublížiť. Má pocit, že je pokazená. Stretáva ostatné dievčatá s rôznymi psychickými problémami. Postupne začne rozprávať o svojej bolesti, ale zároveň sa bojí návratu do skutočného sveta.
Následne po prepustení odchádza do Tucsonu za kamarátom Mikom, ktorý jej začal písať počas jej pobytu v liečebni. Charlie k nemu začína pociťovať city, ale on jej ich neopätuje. Mike odíde a Charlie si musí nájsť prácu a byt. Zamestná sa ako pomoc v kuchyni, kde sa zoznámi s Rileyom, ktorý je o 27 rokov starší a závislý na alkohole a v depresiách.
Riley a Charlie začnú spolu chodiť, no jej to neprospieva a začne znova upadať do depresií. Jej psychický stav sa zhorší a zase je tam, kde už byť nechcela. Všetci ju varujú ohľadom Rileya, ale ona to nechce počuť, cíti sa vinná a zase „pokazená“.
Postupne si však uvedomí, že ak chce žiť musí robiť všetko inak. Začne znova vyhľadávať pomoc a terapiu. Významnú úlohu tu zohráva kreslenie, ktoré jej pomáha vysporiadať sa s bolesťou. Svoje jazvy sa snaží vnímať ako súčasť jej života.
Kniha nekončí jej uzdravením, ale nádejou. Je rozhodnutá bojovať za svoj život. Opustí všetko a odchádza začať odznova.
