Kedysi dávno, pradávno v časoch starých, bývala v malom, skromnom domčeku myška. Myška bola ako každý iný obyčajný živočích v malom mestečku až na svoju veľkosť.
Často bola podceňovaná kôli jej veľkosti, vždy ju niekto ponížil v spoločnosti a zvieratká sa jej vysmievali vždy keď ju stretli. Nemali ku nej vzorný prístup. Nerešpektovali ju. Každý jeden deň počúvala komentáre, ktoré boli neúctivé. Jediná vec ktorá ju utešovala bolo šitie. Neopísateľne ho milovala od začiatku svojho života. Dokázala stráviť celý jeden deň tvorením šiat za jej maličkým, lesklým šijacím strojom. Okrem toho že ju to nesmierne bavilo bola aj talentovaná. Zúčastňovala sa malej výstavky šiat šitými amatérskymi krajčírmi, ktorú kedysi ešte dávnejšie založil jedna zver menom Chabrúň Činčiliak, aby objavil nadané krajčírky a krajčírov, ktorý nemuseli byť z bohatej rodiny. V týchto časoch sa totiž to zamestnávali v mestečku len zvieratká, ktoré boli z bohatých rodín. No a ako sa tak výstava konala pravidelne každý jeden rok, zanechal sa tento zvyk aj po Chabrúňovej smrti. Myška sa chystala pravidelne na výstavy. Vždy očarila svojim ušitým návrhom porotu, ale kôli jej veľkosti jej aj tak neudelili miesto v rebríčku medzi najlepšími. Myšku to však neodradilo. Vôbec jej nezáležalo na výhre, aj keď to bol jej obrovský sen. Veľmi milovala šitie. To bol ten naozajstný dôvod. Raz jedného dňa keď sa konalo ďalšie kolo výstavy šiat, myška spoznala na výstave milého potkana. Jej návrh šiat ho očaril. On bol totiž to tiež nadaný maliar aj vedec. Veľmi si sadli a začali sa často stretávať. Po nejakom čase, ktorý netrval veľmi dlho sa myška s potkanom zaľúbili. Trávili spolu veľmi sladké chvíle. V cukrárni, pri jazere, západ slnka,… Potápali sa v romantickom mori plnom lásky, ale toto šťastie netrvalo večne. Po štyroch rokoch pravej lásky sa veľmi zmenil myškin aj potkanov život. Potkan ochorel na veľmi vážnu, smrteľnú chorobu ktorá sa šírila rýchlosťou blesku. Keď už potkanovi neostávalo veľa času, schytil štetec, plátno a farby aby namaľoval portrét myšky. Myškin žiaľ bol ako jeden veľký, tmavý oblak smútku ktorý ju prenasledoval na každý jej krok. Potkanovi odbíjali jeho posledné minúty s myškou, než sa dostane na druhý svet. Vybral obraz ktorý namaľoval pre myšku, podal jej ho a vydal zo seba jeho posledné slová: „Ukáž svetu, čo všetko veľkolepé dokáže aj malé.“ myška horko plakala. Jej žiaľ sa stále len zväčšoval a zväčšoval. Bolo to neznesiteľné. Už len sa pozerať na ten žiaľ ktorý myška prežívala. Ešte v ten deň sa vydala do hlavnej časti mesta ,kde bývalo vždy najviac spoločnosti a ruchu. Z plných pľúc sa nadýchla a zakričala najhlasnejšie ako len vedela, a pri tom hovorila: „Aj malé dokáže veľkolepé! Nesúďte knihu podľa obalu!“. Malá, úbohá myška o pár dní na to odišla kôli žiaľu tiež na druhý svet.
A to je príbeh ako vznikol obraz Mona Misi.