História nezabúda
Roland Vailing
Bol to odvážny, ale nepremyslený čin. To mi povedali, keď som zoskočil s veže a vletel do voza plného sena, čo ma asi zachránilo. Preháňať sa na koni po púšti bola tiež zábava, ale rozhodne nie taká, ako keď pocestní pri večernej káve rozprávali príbehy. Najlepší bol o tom, čo sa stalo so svetom po sekundovej vojne. Tá bola asi pred päťdesiatimi rokmi, keď sa ľudia zbláznili a začali na seba hádzať uránové bomby. Len tak, zo šialenosti a chtivosti po krajine iného.
Dospelí nám vždy zakazovali, čo i len nakuknúť do rozvalín miest, okolo ktorých a cez ktoré sme išli, aby nás nevystavili zbytočnému nebezpečenstvu v podobe mutantov. Tí sa báli vozidiel a svetla tak, ako sme sa báli my tmy. Prepadnúť nás sa im neoplatilo ak neboli väčšia grupa. My sme mali stalkera Greba, ktorý chodil kade tade po budovách s guľometom. Aj my ostatní sme mali zbrane. Mladší pušky a to preto, lebo sme boli vo vozoch a nekráčali sme popri nich, ako starší. Starší mali samopaly a lovecké pušky. Vozili sme náklady, od jedla až cez neznáme predvojnové zbrane.
Kupec s vojnovou mašinériou nám predal dva veľké guľomety. Staršina to chcel tak preto, lebo vedel kadiaľ pôjdeme. A to cez nezmapované mesto, kde sa mutanti neskrývali v budovách, ale behali voľne po uliciach. Nebáli sa ničoho. My sme sa báli aj démonov, ťažko opancierovaných príšer, ktoré boli veľké ako plazmové tanky. Narazili sme na ne v púšťach. Kto nemal bombomet alebo ťažký guľomet nemal šancu. Zbrane sme mali, ale chýbalo nám hlavne jedlo a iné potrebné veci. V opevnení, ktoré bolo vysoké aj tristo metrov a hrubé najmenej osemdesiat, sme dokúpili zásoby, a až keď sa za nami zavrela vstupná brána, tak nám povedal kontraktor, že uteká pred zlodejmi. Ale tí sa neodvážia do zón ako boli zničené a ožiarené mestá, kde vládne večný mráz. Tam nemajú šancu. Naši prieskumníci nám povedali, že uvideli nebezpečné množstvo mutantov v okolí za hradbami. V tomto opevnení som si všimol, že tí čo tu žili museli mat viac peňazí ako kniežatá celého sveta.
Na našej ceste cez nezmapované úseky nebolo pre nás nebezpečné ísť niekam s prieskumníkmi. Ale keď nám prieskumníci oznámili, že niečo spozorovali, mladí sme mali zostať vo vnútri vozidiel a dospelí naskákali na vozy a rozsvietili reflektor pripojený ku guľometom. To ešte nebolo všetko.
Bolo nepríjemné, keď som musel utekať so Grebom do stanice metra. Tam sme narazili na provizórny telefón a hadicu s chlórovou vodou na čistenie a železnou stenou – hrubými pancierovými dverami, ktoré boli použité na uzavretie sa od okolitého sveta. Greb zdvihol telefón a stlačil jedinú popísanú záklopku, na ktorej stálo „Stlačte a čakajte“ asi o minútu sa ozval hlas. Dozvedeli sme sa, že sme na neutrálnej stanici a pustí nás do vnútra, ak mu povieme, kto sme. To už za nami stáli traja muži v helmách s priezormi . Jeden poslal nehlučne Greba do mrákot, ďalší mňa chytil. Zakričal do telefónu „Otvor tu je Miller!“. A to som už nepočul. Ten čo poslal Greba spať, bol Miller jeho medvedie črty a jeho mohutný vzrast ukazoval na to, že sa do tunelov nehodí, teda je stalker.
Zobudil som sa na stanici. Bolo tam dosť paliva na výrobu elektriny, na spustenie svetiel, na kúrenie aj varenie. A povedal som, prečo sme sa tu ocitli? Preto lebo nás prepadli mutanti a všetci ostatní z konvoja boli mŕtvi. Lekár nám pri prehliadke diagnostikoval vysoké ožiarenie. Človek, ktorého všetci prezývali suchým si ma zobral pod ochranné krídla a povedal mi, že ho mám volať ujo.
To je celý príbeh o tom ako skončila karavána zo Sahary na sever Európy.
Už som starý a ďalšie dobrodružstvá Vám vyrozprávam v ďalších príbehoch.