Hlas prázdnoty
Adela Včelková
Bol som rád, že v čakárni nikto nebol, no onedlho tam bolo také ticho, až som počul svoj vlastný dych. Keď už Kubo chcel, aby som tu na neho čakal, mohol mi aspoň požičať jeho walkmana. Nechápal som, ako sa môže tak dlho vybavovať s vlastným otcom. Po chvíli vyšiel a ja som sa konečne postavil.
,,Ešte chvíľu počkaj,” povedal a začal sa hrabať v taške. Vytiahol nejaké papiere a znova odišiel.
Vzdychol som si a začal som sa prechádzať po miestnosti. Zrazu som začul smiech. Patril žene. Asi tej sekretárke, okolo ktorej sme išli. Usúdil som, že telefonuje. Sadol som si a bol som rád, že mám aspoň nejaké rozptýlenie.
,,Mohla by som na piknik priniesť ten chlieb. Počuj, neuveríš, čo sa stalo! Pamätáš si, ako sme chceli susedovi spraviť radosť, a tak sme celé dopoludnie strávili hľadaním štvorlístkov? Veď vieš, ten sused, ktorý nám dával marhule. Tak ja som včera našla fotku z toho dňa. Super, nie?” zasmiala sa, no zrazu hovorila tichšie. ,,Vtedy sme žiadny štvorlístok nenašli, tak som navrhla, že roztrhneme jeden lístok tak, aby to len vyzeralo, že je to štvorlístok. Ale ty si o niečom takom nechcel ani počuť, tak sme natrhali všetky trojlístky a dali sme mu tie. On ale nevyzeral veľmi nadšene a ja som povedala, že sme mu radšej mali dať jeden tak, ako som navrhla. Ibaže ty si si stále stál za svojím. Prečo?”
Rozhodne to nebol jeden z tých rozhovorov, ktoré by ste čakali od sekretárky v čase pracovnej doby. Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Predklonil som sa a sústredil som sa iba na to, čo bude hovoriť ďalej. Hovorila o najrôznejších veciach, dokonca aj o tom, že pri umývaní riadu rozbila misku. Podľa mňa každý potrebuje niekoho, s kým by sa rozprával o tom, aká pesnička mu zrovna hrá v hlave, ale toto už mi prišlo trochu zvláštne.
,,Ja viem, že som ti už dlho nevolala. V poslednom čase ma trápi jedna vec,” hovorila pošepty, ,,spoznal by si ma ešte?”
Potom bola nejaký čas ticho a ja som mal pocit, že už položila, no potom sa znova ozvala. Neviem presne, čo hovorila, lebo som to úplne nepochopil. Bolo to, akoby opisovala nejaké miesto. Hovorila o nezábudkách a opýtala sa, či sú aj u ,,nich”.
,,Nevieš?” spýtala sa tenučkým hlasom a ticho sa rozplakala. Prehltol som a snažil som sa byť čo najtichšie. ,,Tak sa pozrieš a nabudúce mi povieš?”
Bol som totálne vykoľajený. Rozhodne to bolo to najčudnejšie, čo sa mi prihodilo od doby, keď som na ulici našiel dvadsať eur. Zrazu sa znova otvorili dvere a Kubo sa na mňa škeril, no ja som vôbec nebol rád, že prišiel práve vtedy, pretože som chcel ten pračudesný rozhovor dopočúvať.
,,Všetko je v poriadku, môžeme konečne vypadnúť,” povedal a prehodil si tašku cez rameno, čím ma vrátil do reálneho sveta. Pokrútil som hlavou a odovzdane som ho nasledoval. Keď sme prechádzali okolo kancelárie tej sekretárky, dvere boli otvorené presne tak, ako keď sme prichádzali. Veď inak by som ju ani nepočul. Predstieral som, že sa mi rozvázala šnúrka na topánkach a nenápadne som nazrel dnu. Videl som, ako v malej kancelárii chrbtom ku mne práve pokladá telefón. Oči mi ale padli na kábel, ktorý ležal odpojený pod zásuvkou. Vypulil som oči a rýchlo skontroloval, či kábel patrí telefónu. Bola to malá miestnoť, takže som jasne videl, že hej. Telefón musel byť celý čas odpojený.
,,Čo je?” spýtal sa Kubo netrpezlivo. Na jeho mieste by som však bol ticho.
,,Ale nič,” odvetil som, no v hlave mi to vŕtalo aj dlho po tom.