Hope
Povedzme, že sa volám Lea. Som bývalá krasokorčuliarska nádej. Talent, ktorý sa narodí raz za sto rokov. Verila som tomuto chýru až do dňa, keď som mala voľnú jazdu na majstrovstvách juniorov v krasokorčuľovaní, od ktorých závisela moja kariéra. Žiaľ nebola som na sto percent fit. Na začiatku 3. minúty som stratila rovnováhu a spadla som. ,,Môj bože, Lea, miláčik!“ Zľakla sa mama, ktorá bola zároveň aj moja trénerka. Pohľad na môj pád nebol nikomu príjemný a celé publikum bolo vystrašené. Ihneď ma sanitkou previezli do nemocnice. Pán doktor mi oznámil, že pri páde som utrpela zlomeninu kolena a korčuľovať môžem už len rekreačne, a že si musím dávať veľký pozor, pretože keby som znova takto spadla, už nikdy by som nevedela normálne chodiť atď. Sklamaná? Prekvapená? Úplne zdevastovaná! Koniec. Dovidenia všetko a všetci. Gudbáj talent storočia.
Opustila som špeciálnu športovú školu a musela som si nájsť novú, takú obyčajnú. Postupne som stratila všetkých kamarátov a uvedomila som si, že nás spolu spájalo práve a iba krasokorčuľovanie.
Prvý deň v novej škole. Náročný. Druhý deň. V pohode. Decká ma poznali zo súťaží krasokorčuľovania. Častokrát ma videli aj v telke. Rýchlo ma prijali medzi seba. Spolužiačka menom Bea sa so mnou ihneď spriatelila. Bea bola ryšavka s dobrým zmyslom pre humor. Veľmi mi to dievča padlo do oka! Aj ona mala svoju záľubu: milovala kone a rada ich kreslila. Ale predsa v tom bol jeden háčik. Mala zlú mamu – macochu, ktorej kone nejakým záhadným spôsobom zničili svadbu, a tak jej zakázala k nim chodiť. Prišlo mi jej ľúto a snažili sme sa nájsť spôsob, ako macochu presvedčiť. Sfalšovali sme diplom z môjho víťazstva na ľade, prepísali sme meno a názov upravili na Diplom za najlepší obrázok koníka s dodatkom Vaša dcéra je veľmi talentovaná a boli by sme radi, aby s kreslením na našom ranči pokračovala. Samozrejme macocha na to naletela. Nejak sa jej páčil pocit, že pod jej strechou rastie talent. Začali sme spolu pravidelne ranč navštevovať. Stali sa z nás kamarátky, také na ten život a na tú smrť, ako sa to vraví.
Na ranči som si obľúbila kobylu menom Hope, ktorá mala podobný osud ako ja. Dohodla som sa s jej majiteľom, že sa o ňu budem chodiť starať, a to sa aj podarilo. Naše silné puto s Hope si všimla trénerka Katka a navrhla mi na nej jazdiť. Spolu sme kobylu vrátili späť do formy. Darilo sa nám tak dobre, že nás trénerka prihlásila na súťaž.
Aj napriek nášmu biednemu zdravotnému stavu sa nám podarilo úspešne súťaž absolvovať. Hoci sme sa neumiestnili na prvých priečkach, získala som niečo ďaleko cennejšie ako medailu. V Hope som zrazu uvidela samú seba. Dokázala ma toho o mojich schopnostiach naučiť viac, ako som kedy dúfala. Našla som nový zmysel života. Spolu sme sa stali nerozlučným duom. Ja stojím za ňou, ona stojí za mnou. Z druhej strany vedľa nás kráča Bea, kamarátka nádej.
Timea Hricová
Spojená škola Františka Assiského, Malacky
8.A