Ako to letí. Bol rok 1933. Tento príbeh sa rozpráva z generácie na generáciu. Moja praprababka na Štedrý deň pomáhala mamičke so šalátom. Otecko robil s bratom vianočný stromček. Mamička povedala: „Dajte na stromček gule a my ideme dorobiť kapra. Anička, ty mi pôjdeš pomôcť, potom si navešiate sviečky.“ Keď všetko urobili a navešali sviečky, išli jesť štedrovečernú večeru. Celý stôl pokrývali rôzne druhy jedla. Keď zjedli štedrú večeru, pobrali sa k stromčeku. Zrazu sa na ulici začali zbiehať ľudia. Hneď si na seba navliekli bundu a bežali na ulicu. Pýtali sa, čo sa stalo. Dozvedeli sa, že u susedov horí. Sviečky spadli zo stromu na koberec a zapálili ho. Počuli kopytá koňov, ktoré ťahali koč s hasičmi, dupotať po zemi. Veľmi rýchlo vybehli a išli do akcie. O chvíľu už boli všetci z horiaceho domu vonku. Po chvíli, keď už požiar ustával, tak pán a pani Punovci boli veľmi smutní. Aničke, ich susede, to bolo ľúto, tak požiadala rodičov, aby ich pozvali k nim domov a spoločne oslávia Vianoce. Anička sa s bratom rozhodla, že sa o darčeky podelia aj s Jankom a Zuzkou, deťmi Punových. Pre Aničku to bol ten najkrajší darček na svete, aký mohla dostať, že sa mohla podeliť o darčeky, ktoré dostala, s inými deťmi.