KNIHA MESIACA
IVANA GIBOVÁ: BABIČKA
Deväťdesiate roky. Malomestské sídlisko. Východniarske nárečie. Česanie strapcov na koberci. Plastové sitko v umývadle. Alkoholizmus. Dysfunkčná rodina. Detské traumy. Stále rozbité kolená. Papučky rôznych veľkostí. A jedna despotická Babička.
Prešovská prozaička Ivana Gibová, absolventka Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, kde sa ako doktorandka zaoberala súčasnou slovenskou prózou, prispieva do sveta literatúry svojou jedinečnosťou. Výnimočným štýlom písania, mnohými literátmi prirovnávaným k príbehovej lavíne slov, rozpráva vo svojich románoch svetu ťažké, hlboké, osobné spovede istou magickou nadľahčenou iróniou, za čo si každým rokom zasluhuje významné literárne ocenenia.
Román Babička realisticky zobrazuje kruté vyrastanie v 90. rokoch s pokusom hlavnej hrdinky, Magdy, odpustiť dominantnej babičke, submisívnej matke, alkoholickému otcovi a naoko dokonalému bratovi. Prítomnosť sa jej mieša s nie ideálnymi spomienkami na obdobie detstva i nedávnej minulosti, strávenými vo viacgeneračnom byte, kde Babička zastupuje tvrdú rolu diktátora domácnosti a všetci ostatní členovia (nie vždy celkom šťastne) hľadajú spôsoby bez ujmy prežiť, meniac sa z detí či dospelých s dokola jatriacimi sa ranami rebelstiev na stále nevyliečených dospelých či dôchodcov.
Odporúčanie prečítať si Gibovej Babičku som dostala na rozbore literárnych prác na jednej celoslovenskej autorskej súťaži asi pred rokom, a keďže som až žalostne dlhú dobu nečítala takmer žiadne slovenské diela, predsavzala som si prečítať si ju. Aj keď sa mi názov i obálka zdali trochu patetické, recenzie i ocenenia svedčili o niečom úplne opačnom, čo ma skutočne prinútilo siahnuť po ňom. Hoci som skutočne dlho zvažovala, či je odporúčanie práve tejto knihy v školských novinách ideálnym rozhodnutím, nakoľko je naozaj intenzívna, náročná a miestami vulgárna, moje rozbúrené myšlienky rozhodli, že je dôležité šíriť takéto posolstvá životov ľudí deväťdesiatych rokov v tej najúprimnejšej (občas najsurovejšej) podobe, v akej si to viete predstaviť. (Alebo možno neviete, rovnako ako ja, keďže ste tu vtedy ešte neboli.) Bez ohľadu na vek percipienta, situácie sú priblížené do hĺbky, umožňujúcej aj dnešnej generácii ponoriť sa do nich. Ťažké témy autorka prezentuje plynule sa čítajúcimi pásmami, čo docieľuje neskutočne dlhými súvetiami (často na stranu alebo dve), hypnotizujúc čitateľa natoľko, že knihu nedokáže pustiť z ruky, a to napriek absorbovaniu znepokojujúcich obrazov nefunkčnej rodiny, kde alkoholizmus zďaleka nepredstavuje ten najväčší problém. Dve časti, z ktorých sa skladá, sú ešte graficky nenápadne rozlíšené odlišnými typmi písma, symbolizujúcimi striedajúcu sa prítomnosť, kedy sa protagonistka Magda ocitá na pohrebe „plastovej figuríny“, so spomínaním si na jej minulosť, ktoré je budované nesmierne chaoticky, no zato pútavo – nepostupuje chronologicky, pri opise okolností skáče z jedného obdobia do druhého, znepokojivo, ale napínavo predpovedajúc situácie budúcnosti, počas ktorých sa zase analogicky vracia späť v čase, poukazujúc na relevanciu i na prvý pohľad nepodstatných udalostí. Jednotlivé obdobia dospievania však označuje číslovaním svojich topánok, vďaka čomu si čitateľ dokáže v hlave vytvoriť určitú logickú časovú os. Náhle pohyby medzi detstvom a dneškom, doplnené o striedanie rozprávača v prvej a tretej osobe jednotného i množného čísla, s pribúdajúcim vekom budujúc nároky na samu seba, zdôrazňujú, aký má trauma vytvorená v detstve vplyv na človeka do konca bytia. K obrazu spoločenského a osobného života značne prispieva hovorový jazykový štýl, použité šarišské nárečie, prichádzajúce ako ozvena niekde z pozadia, z detských spomienok, tiež vulgarizmy (a tu musím zdôrazniť, že hoci som skutočne veľkým odporcom vulgárnych výrazov ako v reálnom, tak v literárnom svete, v tomto na mňa pôsobili úplne prirodzene, dokonca vylepšovali umelecký zážitok dotvorením skutočnej ťažkosti). Vďaka použitej satire, vrstevnatosti občasných upokojení vzťahov i rafinovaných metafor ale Gibová desivými zážitkami vnímateľa neznechucuje do neznesiteľnej miery, čím dosahuje to, že nepôsobí pateticky, no majstrovsky prinúti človeka cítiť každú emóciu. Babička sa číta rýchlo a ľahko, ale prináša poriadnu dávku agónie.
Hoci názov rovnako ako vzhľad Babičky evokujú útulné prostredie, v skutočnosti predstavuje všetko len nie idylku a rozhodne sa nedá porovnávať s Němcovej Babičkou. Podľa recenzentov predstavuje „čistú knihu o špinavých veciach“, ktorá donúti každého zamyslieť sa nad svojimi hodnotami a vlastným myslením. Je považovaná za jeden z najlepších slovenských románov súčasnosti, lebo nielenže ponúka úplne nový, jedinečný štýl písania, ale tiež zrkadlí stále aktuálne, ponaučenia hodné témy. Preto ju aj ja zaradzujem do pomyselnej povinnej literatúry každého vyspelého čitateľa.
Lýdia Kovaľová, Gymnázium Konštantínova2, 080 01 Prešov, VII.AO
