Sused?
Som patologička už skoro rok a pracujem v neveľkej nemocnici na okraji mesta. Nikdy ma nerozhodil pohľad na mŕtvolu a nikdy som nestratila chladnú hlavu ani v ťažkých situáciách. Až na jeden prípad.
Jedného dňa ma zavolali k pitve tela, ktoré bolo nájdené v lese neďaleko mesta. To ráno som sa stretla so susedom vo výťahu. Podľa môjho názoru je to dosť zvláštny človek. Ako som si ho tak premeriavala, všimla som si na jeho tvári hlboké škrabance. Vysvetľovala som si to tak, že ho zrejme poškrabala mačka. No nebola som si istá. Zazdalo sa mi, že na pravej ruke mu chýba prst.
Keď som prišla na patologické oddelenie, našla som tam svojho kolegu, doktora Michaela Tsokosa.
„ Som rád, že si tu,“ pozdravil ma.
„Tak, čo tu dnes máme?” opýtala som sa.
„Telo muža nájdené dnes ráno v lese. Poľovník vraj prechádzal okolo a všimol si ležiacu mŕtvolu.”
Pustili sme sa do obhliadky a napokon do pitvy tela. Pri obhliadke sme natrafili na tmavý pás okolo krku.
„Vyzerá to, ako by bol uškrtený,” zamračil sa kolega.
Svetloružové posmrtné škvrny aj vzorky zostatkovej krvi poukazovali na to, že muž bol otrávený oxidom uhoľnatým. No najhoršie na tom bolo, že mŕtvemu chýbalo všetkých dvadsať prstov.
Vražda?, opýtala som sa samej seba.
O pár dní neskôr sa v márnici objavili ďalšie dve telá dvoch žien s rovnakými príčinami smrti. Boli už v značnom rozklade. Môjmu kolegovi sa to rovnako nepozdávalo, tak ako aj mne.
„Počas pátrania sa včera pri potoku v lese našlo dvadsaťjeden prstov. Z toho dvadsať by mohlo patriť prvej obeti,” oznámil mi.
„Dvadsaťjeden?” začudovala som sa.
Vtedy som si spomenula na to ráno. Čo ak sa mi to nezdalo?
„Myslím, že ide o niekoho, kto vie veľmi dobre, čo robí. Zločinec pravdepodobne dlhší čas svoje obete sledoval a odchytil. Zaživa im poodrezával všetkých dvadsať prstov a potom ich otrávil a udusil. Zdá sa, že tu máme dočinenia so sériovým vrahom,” povedal kolega.
Táto predstava sa mi nepáčila. Ešte menej sa mi páčila predstava, že ho možno poznám.