Ahojte, volám sa Simona a mám dyslexiu. Pre tých z vás, ktorí neviete, čo to e, tak je to porucha čítania. Písmená mi skáču pred očami, prehadzujú sa len tak ako na nejakom tanečnom parkete a čítanie sa pre mňa stáva bojom.
Vždy, keď som mala niečo čítať, tak som išla radšej upratovať. Áno, radšej som upratala celý dom ako 15 minút čítať. Nenávidela som čítanie, bolo pre mňa ťažké. Nerozumela som tomu, čo čítam. A nejaká radosť z čítania bola pre mňa ako utópia.
Minulý rok som prestúpila na inú školu, necítila som sa tam dobre, smiali sa mi. Na tejto škole to je iné. Je nás v triede málo, sme iba 4 dievčatá a 8 chlapci. Zistila som, že nie som sama, kto má problémy s čítaním alebo učením. S novou školou a triedou prišla aj nová učiteľka. Táto učiteľka miluje knihy a dokáže o nich hovoriť takým spôsobom, že by som niečo podobné chcela aj ja zažiť. Zaviedla ma do školskej knižnice a ukázala knihy. Každú poznala. To bolo pre mňa čosi neuveriteľné. Toľko kníh. Ako mohol niekto toľko kníh poznať a prečítať? Vzala do rúk jednu a povedala mi, aby som to skúsila s ňou. Bol to prvý diel zo série kníh Odvážneho bojka. Keď som knihu otvorila, prekvapilo ma, ako je napísaná. Bolo tam veľa obrázkov. Takých kreslených, nie nejako super umeleckých. A textu bolo málo. To sa mi hneď zapáčilo. Musím sa priznať, že s mojou dyslexiou som knihu čítala až tri týždne. Ale nebol to boj, nebolo to „týranie detí“. Kniha ma bavila. Bola vtipná, veľa som sa nasmiala pri jej čítaní. Áno, pochopili ste. Porozumela som tomu, čo som čítala. Bola som nesmierne šťastná. Konečne som mala radosť z čítania a nebol to žiadny trest. Keď mama uvidela s knihou v ruke, zdvihla obočie, ale nepovedala nič. Teda iba ocovi, aj ten zdvihol obočie. Bol zvedavý, či knihu aj dočítam. A ja som dočítala. Je to moja úplne prvá kniha, ktorú som bez donútenia prečítala. Som rada, že som to urobila. Neľutujem to. Nebol to stratený čas. Príbeh sa mi páčil, nie som sama, kto zažíval v škole ťažké chvíle, koho škola nebaví a kto má málo kamarátov. Príbeh bol super. Ešte keby niekto napísal príbeh o dievčati a nie o chlapcovi. Ale možno taká kniha existuje, len ja a moja dyslexia o nej nevieme.
Knihu som vrátila svojej učiteľke a ona sa usmiala, spýtala sa ma, či sa mi páčila. Vtedy som sa usmiala ja a povedala: „Videla som, že v knižnici sú aj ďalšie časti. Môžem si požičať druhú?“ „Jasné, cez prestávku tam zájdeme a vyberieš si. Majú názvy. Každá je o niečom inom, uvidíš, čo by sa ti mohlo páčiť.“ A tak som sa pustila do čítania druhého dielu. Možno mi to bude trvať zase tri týždne, možno už menej. Neviem. Viem však, že čítanie nie je trest a táto kniha ma to naučila.