Keď som sa dozvedela, že budem mať snowboard, veľmi som sa tešila. Po snowboarde som túžila už asi tri roky. Jeden víkend sa mi nechcelo ísť lyžovať s otcom, tak som zostala s mamou v Bratislave. Zrazu som počula ako mi zvoní telefón, zdvihla som to a bol to telefonát. Volala mi kamoška Peťka či by sa mi nechcelo s ňou ísť zalyžovať si na Zochovu chatu. Nakoniec sme sa dohodli, že by to šlo, ale ja pôjdem na snowboarde. Bolo to prvýkrát, kedy som si mohla vyskúšať nový snowboard. Zažili sme spolu pekný deň snowboardovania a lyžovania. Dohodli sme sa, že pôjdeme aj deň potom, ale na Pezinskú babu. Keďže som ešte nevedela tak dobre jazdiť, veľa som padala. Nevadilo mi to, len raz som padla na hubu, ale nebolelo ma nič, tak sme ďalej až do večera s Peťou jazdili. Došla som večer domov a už som začala cítiť že ma trochu bolí ruka, ale snažila som sa nevšímať si to. Ďalšie ráno som musela ísť na preventívnu prehliadku ku svojej obvodnej lekárke. S prehliadkou bolo všetko v poriadku len si všimla že si držím ruku pri tele. Spýtala sa ma: ,,Barborka bolí ťa rameno?“ povedala som: ,,Hej,“ a všetko som jej vyrozprávala. Povedala mi, že by bolo dobré, keby som si zašla na Kramáre na röntgen. Tak sme teda s tatinom zašli na do nemocnice. Na röntgene mi povedali, že to mám zlomené! Tým, že som veľa športovala, bolo mi to veľmi ľúto, lebo sa blížili jarné prázdniny. Mala som na prázdniny vymyslené, že sa pôjdem s maminou a bratom lyžovať do Jasnej. Aj cez to všetko som si hovorila, že netreba byť smutná. Zostala som teda cez prázdniny u tatina v Bratislave. Chodievala som s mojou najlepšou kamoškou von a mali sme aj pár prespávačiek a bolo to super. Potom ale prišiel čas na ďalšiu kontrolu u lekára s ramenom. Myslela som si, že bude všetko v poriadku a že dlaha pôjde konečne dole, ale mýlila som sa. Povedali mi, aby som mala dlahu ešte dva týždne a ak sa to zle zrastie tak bude operácia. Vtedy som sa strašne bála ísť na operáciu. Bolo to pre mňa niečo strašidelné a nepredstaviteľné. Nikdy predtým som si na seba nedávala tak pozor ako tieto dva týždne. Nakoniec prišiel deň prehliadky. Prehliadka bola v poriadku a bolo treba ruku už len rozcvičovať. Nasledujúce tri týždne som ešte nemohla úplne cvičiť. Aspoň som si užívala to, že som bola stále niekde vonku. Tri týždne ubehli a ja som sa mohla začať znova hýbať na plný úväzok. Stihla som si zalyžovať ešte aj cez tamtú sezónu a ako inak bola to stále zábava. Teraz už plynule lyžujem a aj snowboardujem a robí ma to stále šťastnou aj po všetkých úrazoch na snowboarde a lyžiach.