Jakub chodil skoro každý deň neskoro do školy a meškal kvôli tomu, že nevedel v noci dobre spať. V noci mával nočné mory a v snoch stretával strašidlá.
Mama raz Jakubovi čítala knižku, kde sa písalo, že strašidlá prichádzajú vždy presne o polnoci a Jakub na to stále myslel a odvtedy nevedel zaspať. Keď to mama zistila, chcela ho presvedčiť aby na strašidlá stále nemyslel, lebo nie sú naozajstné ale Jakub už mame neveril. Mama potom vyskúšala veľa veci, ale Jakub stále kričal: „Neverím, neverím, neverím.. strašidlá určite prídu!“ Potom vždy čakal kedy príde dvanásta hodina a vymýšľal si rôzne práce aby mohol do polnoci čakať: Napríklad začal umývať umývadlo, vymýšľal čo na jedenie si dovtedy pripraví a s čím sa bude hrať, a čakal. Bolo 9 hodín, 10, hodín, 11 hodín.. A začal sa báť čoraz viac lebo dvanásta hodina sa blížila. A potom prišli.
Za Jakubom chodievalo viac strašidiel: napríklad vlkolak, upír, bosorka.. Jakub sa ich bál všetkých ale najviac asi egyptského faraóna, ktorý ho tiež chodil strašiť. A Jakub sa vždy bál že túto noc príde práve faraón a donesie aj svoje múmie. A tých sa naozaj stráááášne bojí.. Ale bojí sa aj toho že príde vlkolak a ten ho zožerie a bude všade krv. A veľa krvi! Vždy si aj hovoril: „Musím byt odvážny, už sa nebudem báť nikdy v živote.“ Ale nefungovalo to a aj tak sa stále strašidiel bál.
Poslednú noc sa mu snívalo, že išiel na dlhú cestu a na tej ceste uvidel ducha, potom múmie a za nimi faraóna! Neskôr uvidel malého psíka a trosku sa ukľudnil. Keď ale prišiel bližšie zistil že to nie je psík ale vlkolak! Začal kričať: „Čo mam robiť? Nezjedz ma prosím psík, ja som dobrý chlapec! Neubližuj mi, ani ja ti nechcem ublížiť. „Nemáš právo ma zjesť a ja sa ta už nebojím! „ „Zoberiem ta vĺčik na cestu, pod rýchlejšie, už mam veľký hlad, dal by som si aj kravu alebo celý svet.. “ Budeš odteraz môj kamarát a keď v noci prídu strašidlá, ty ma ochrániš a nič sa nám nestane. „ Jakub ukázal vlkovi chladničku a išli sa spolu najesť lebo boli veľmi hladní. „Aj ty si vĺčik hladný, dám ti aj celé mäso, pekne si ho vezmi.“ Keď budeme najedení budeme silnejší a aj statočnejší. Keď príde dvanásť hodín strašidiel sa už nebudeme viac báť. Začínam sa na ne aj tešiť“ Ha, ha, ha.. smial sa Jakub. „Ti darebáci budú ľutovať keď sa tu objavia a ja ich zmlátim, naozaj!“ „Ale čo keď ma aj tak zjedia? Našťastie mám teba vĺčik a ty by si to určite nedovolil, už sa nebojíme! Už prichádza dvanásť hodín a panikáááá!“ A potom zazvonil budík a Jakub zistil že v ruke silno stíska svojho plyšového psíka Dunča a ešte si uvedomil aj že treba vstávať do školy. Už sa ale ničoho nebál lebo keď to nebude nikto vidieť Dunča si pribalí do tašky a psík ho pred všetkými ochráni.