Táto kniha ma zaujala hlavne tým, že je trochu iná než typické detektívky. Nie je to vyslovene akčné ani krvavé, ale má v sebe tichý, napätý vibe, ktorý sa mi páčil. Odohráva sa vo Fínsku, ale napísal ju nemecký autor – to mi prišlo hneď zaujímavé, lebo som bola zvedavá, ako spojí nemecký štýl písania s fínskou atmosférou. A čuduj sa svete, ono to fakt sedelo. Celé to pôsobilo ako veľmi pomalý, ale premyslený film. Vyšetrovanie vrážd ide ruka v ruke s tým, ako hlavný detektív Kim Mohr prežíva osobné veci, a to mi sadlo. Nie je to len o tom, kto zabil koho – ale aj o tom, ako ťa takéto prípady menia. Ako sa realita vyšetrovateľa prelína s jeho vnútrom. Táto rovina bola pre mňa nečakane silná. Vybrala som si túto knihu, lebo som hľadala niečo, čo nie je len „krimi pre krimi“. A toto mi sadlo ako niečo, čo ti ukáže, že niekedy je najstrašidelnejšia vec práve ticho. Tá psychologická rovina, to zvláštne napätie medzi ľuďmi, ktorí možno niečo skrývajú, ale robia to potichu – to ma úplne vtiahlo. Nečítala som to s pocitom „musím zistiť vraha“, ale skôr „chcem pochopiť, čo sa tu vlastne deje, čo sa deje týmto ľuďom“. Po dočítaní som ostala tak trochu v hmle – v tom dobrom. Nepotrebujem vždy presne uzavreté konce. Niekedy je to fajn, keď ti kniha nechá priestor, aby si si niečo domyslela. Táto určite nie je pre každého, ale ak ti sedí pomalšia, citlivejšia krimi so skutočnými emóciami, tak budeš spokojná. Mňa bavilo, že ma nútila čítať medzi riadkami. A to je umenie.
