Veronika bola inteligentná žena s jednoduchým humorom, ktorá svoj celý dospelácky život obetovala deťom. Pracuje totiž ako učiteľka a je tiež matkou troch detí. Ak ste zvedaví, koľko má rokov, odpoviem vám: 45. Napriek svojmu veku, v jej duši stále driemalo malé dieťa. Dieťa, ktoré chcelo dokázať veľké veci, ako napríklad keď sa batoľa naučí chodiť. Veronika ale nedokázala prísť na to, čo jej v živote chýba. A práve keď to najmenej čakala, sa jej život otočil naruby.
Bol prvý jarný deň. Veronika už viac ako mesiac chodievala ráno behať, a nevynechala ani tento deň. Hoci beh, a vlastne akýkoľvek šport, z duše nenávidela, verila, že pri behu sa jej podarí prísť na to, čo jej v živote chýba. Po bežeckom tréningu sa už tradične vychystala do práce. Veronika chodievala vždy autom, no keďže bolo v oprave, vybrala sa do mesta tentokrát autobusom.
Na druhej zastávke do autobusu pristúpil neznámy muž. V momente, keď nastupoval, Veronika telefonovala. Už po chvíli videla a cítila, že ju tento muž pozoruje a neslušne počúva, čo sa v telefonickom rozhovore rozpráva. Dúfala, že čoskoro vystúpi, pretože jeho nevhodné „civenie“ neprestávalo ani po 10 minútach. „Zavolám ti neskôr, je tu veľmi divný chlap, ktorý neustále načúva, čo ti hovorím. Presne pre toto nechodievam autobusom,“ povedala kamarátke a zložila. V momente, keď videl, že Veronika ukončila telefonát a stlačila tlačidlo „zastávka na znamenie“, prihovoril sa jej: „Ahoj, počul som ako ste sa rozprávali so svojou priateľkou, že neznášate behať, no aj tak každé ráno trénujete. Ja som tréner nordic walkingu. Možno by ste to mohli skúsiť namiesto behu, zavolajte mi. Mimochodom som Marek.“ Podal jej svoju vizitku, a o sekundu na to už Veronika s prekvapeným výrazom vystupovala z autobusu.
Samozrejme, že vedela, čo za šport je nordic walking. No predsa „paličkovanie pre dôchodcov“. Aspoň tak to medzi kamarátkami, s ktorými občas trénovala, nazývali. Ako jej ubiehal čas v práci, stále nad celým zážitkom z autobusu rozmýšľala. Dokonca aj doma. Na druhý deň sa rozhodla Marekovi zavolať. „Ahoj, tu Veronika z autobusu, ktorá neznáša beh. Neviem či bude toto paličkovanie úplne pre mňa, no možno by sme sa mohli dohodnúť na prvom tréningu. Ak vaša ponuka stále platí…“, ozvala sa neisto v telefóne. „Samozrejme, som rád, že ste sa ozvali. Môžeme začať hneď zajtra,“ odpovedal Marek, na čo Veronika prikývla.
A tak sa Veronike nasledujúce týždne prevrátil život naruby. Prestala každé ráno behávať a začala sa venovať nordic walkingu. Naučila sa správnu techniku, začala pravidelne trénovať, a dokonca sa prihlásila na akreditovaný trénersky kurz. „Našla som to, čo mi ešte v živote chýbalo ku šťastiu. Už viac nebudem učiteľkou v škole,“ vyhlásila pred kolegyňami, ktoré boli zároveň aj jej blízke priateľky, a odovzdala výpoveď. Zostala už len učiteľkou – trénerkou nordic walkingu. Tak, ako kedysi športovanie nenávidela, o to viac ho teraz milovala. A čo viac, získala obdiv. Obdiv, že sa vzdala svojho sna byť učiteľkou v škole, aby mohla žiť svoj nový sen.