Sedela som na kraji postele. Nehybne… Akoby svet okolo ani neexistoval. Ponorená do hlbokých myšlienok. Už ani neviem, o čom konkrétnom som premýšľala či k akému záveru som nakoniec dospela. Každá myšlienka ma privádzala k ďalšej. Akoby som nemala nič iné na práci. Zrazu zasvietilo svetlo a ja som si uvedomila, že sedím na posteli, ktorá nie je moja, v izbe, ktorú si len matne zo včerajšieho večera pamätám. Len veľmi zbežne som si pamätala na predošlý deň… Išla som si do obchodu kúpiť nejaké to oblečenie. Sama. Pamätám si, že síce som v nákupnom centre strávila takmer 3 hodiny, nič som si aj tak nekúpila. No a potom cesta späť. Stretla som skupinku mladých Mexičanov premýšľajúcich nad tým, ako si kúpiť lístok na električku. Milo ma zastavili a slušne sa ma lámavou angličtinou spýtali ako na to. Pokúsila som sa im to teda nejako vysvetliť. Do spolupráce som výrazne zapojila aj gestikuláciu a mimiku. Nakoniec som vlastne išla aj tak s nimi a kúpila im to. Boli mi naozaj veľmi vďační a spýtali sa ma, či sa k nim na pár hodín nechcem pridať. Keďže bol piatok večer a ja som už prakticky nemala žiadne plány, prišlo mi to ako super nápad. Prechádzali sme sa po meste, bavili sa, tancovali a spievali sme. Úplne som sa cítila akoby som ani nebola v Bratislave. Ich energia mi ukázala ako sa vedia Mexičania baviť. Potom si už len matne pamätám čo nasledovalo. Asi som bola príliš unavená… Koniec koncov zobudila som sa v izbe, ktorú zdieľali 3 Mexičanky – moje kamarátky – Larissa, Eimy a Magaly. Po energickej noci sme sa šli vyspať k nim do hotela, lebo ten bol bližšie ako môj dom. Z vedľajšej izby nás bol zobudiť Alejandro, ktorý divčatám povedal, že sa musia poponáhľať, keď chcú stihnúť lietadlo. Yoshio, Diego a Randy už boli prichystaní. Keď sa dievčatá pobalili, vyprevadila som ich všetkých na letisko. S vedomím, že ich už pravdepodobne nikdy nestretnem mi vytieklo pár teplých sĺz. Dohodli sme sa ale, že zostaneme v kontakte. Po odchode z letiska mi už iba zostali milé spomienky na „jeden piatkový večer“.