Nosáľová Diana 3.Bc Spojená škola Poltár
Jozef Karika Tma
Knihu som si vybrala preto ,že patrí medzi slovenskú literatúru.
Príbeh sa odohráva na Slovensku, Vo Vysokých Tatrách. Dej je tmavý a temný. Sú v ňom náznaky násilia, nadávok a sexuálneho textu (kniha je vhodná pre staršie vekové skupiny, text je trochu namáhavý)
(dej sa odohráva z pohľadu čitateľa.)
Dej knihy Tma
Moja cesta sa začala na cestu na moju rodinnú chatu, svoj byt som opustil kvôli hádke s mojou snúbenicou. Na chate som strávil veľa dní ako dieťa, rád som sa sem vracal aj keď kvôli prac čoraz menej a menej. Som spisovateľ do novín. Jediné veci, ktoré som si z domu zobral, boli kvapky do očí, diktafón, nejaké zápalky, zošit a môj revolver kvôli ochrane. Prvú noc som si pripravil oheň a jedlo, bola to dosť pokojná noc. Chata bola stará a opotrebená, bolo vidno že v nej dávno už nikto nebol. Ráno som sa zobudil a pripravil si znovu oheň do pece, na stôl som si položil diktafón a zošit. Začali sme písať, ale po čase ma začali páliť oči, spomenul som si na kvapky na polici vedľa revolvéru, zobral som si ich a do každého oka som si kvapol dve kvapky. Vrátil som sa napäť k písaniu, ale o pár minút ma začali moje oči páliť a môj zrak bol hmlistý, moje videnie sa stratilo najprv pravé oko potom ľavé. Ostala tma. Všetko bolo stratené v mori tmy. Začal som panikáriť postrkal som veci zo stola, stoličku som strčil na zem. Pohol som sa a dostal som sa k peci, sedel som pri nej, snažil som sa udržať v teple, ale teplo sa strácalo, oheň vyhasína, teplo uniká. Hodil som drevo do ohňa, teplo sa vrátilo. Moje myšlienky sa začali strácať. Tma okolo mňa, tma v mojej mysli. Bol som sám, stratený v tme. Kvapky do očí.. kvôli nim som slepý, ale mám ich od mojej snúbenice, to nemohla urobiť, či? Pracovala ako farmaceutka, ona mi miešala tieto kvapky, nemohla ma otráviť, však? Spýtal som sa sám seba, ale žiadna odpoveď len ticho. Zmocnil sa ma strach, nevedomosť, bol som tak krehký, taký dotknuteľný. Ale nikto na blízku len ticho ja a moje myšlienky. Túžba o rozhovor, počuť niekoho hlas, malá konverzácia takmer nedotknuteľná. Vtedy som si spomenul, diktafón. Ale ako ho nájdem v tejto tme, keď som slepý ako krt. Pomaly som po hmate hľadal po zemi diktafón, ktorý spadol spolu so zošitom. Cink. Našiel som ho. Malí hranatý, zapol som ho. ,,tak ako ide život Olli,, spýtal som sa. ,, si spokojný?,,. Ozvalo sa z diktafóna. Nechápal som, spokojný? Z čoho mám biť spokojný ,keď som slepý. Zaspal som po čase ani neviem, ako dlho som spal, alebo či bol deň alebo noc, pre mňa to vyzeralo rovnako. TMA. Zobudil som sa, zima, oheň vyhasol, chlad. Postavil som sa, veď som doniesol zápalky, začal som hľadať po policiach, nič žiadne zápalky len tma a prázdno. Bol som stratený ,žiaden oheň, žiadne svetlo, žiadna nádej. Chlad nás začal obkľučovať, nohy a ruky mi začali mrznúť, oblečenie nám nestačilo, deka z postele nehriala. Buchot, z vonku sa ozvali rany na okno, niekto sa chcel dostať dnu. *Prásk* Niečo prerazilo okno, kameň podľa zvuku. Zostalo ticho. Zlé ticho. Niekto začal trieskať na dvere. Niekto sa snaží dostať dnu. Strach sa ma zmocnil, čo len mohlo byť za dverami. Niečo zlé o tom nebolo pochýb. Schoval som sa rýchlo pod posteľ, ktorá k môjmu šťastiu nebola ďaleko odo mňa. Snažil som sa nehýbať, ústa som si zakryl, aby som nahlas nedýchal. Po čase sa dvere rozleteli. Niekto vstúpil do chaty. Ťažké topánky boli počuť keď kráčal. Bol to chlap, veľký chlap. Držal som sa pod posteľou. Ticho ako myš. *cink* Cinknutie sekery o podlahu, držal sekeru, to bolo jasné. Snažil som sa nedýchať. Dotkol sa ma, Chytil ma za členok, začal ma ťahať von z popod postele, chcel ma zabiť. Držal som sa nohy od postele, nechcel som aby ma dostal. Triasol som sa od strachu ale ten muž to nevzdával, ťahal ma silnejšie. Dnes zomriem je to môj osud. Ale zrazu, nič, pustil ma a kroky sa začali strácať, odišiel. Ale ja som zostal pod posteľou, čo ak je stále vonku a čaká kým vyleziem spopod postele, čo ak si užíva môj strach? Zostal som schovaný, nepohol som sa, triasol som sa od zimy a od strachu. Dvere otvorené, okno rozbité, oheň vyhasnutý. Zaspal som od zimy. Hlad, smäd, zima všetko mi bolo jedno. Spal som. Zobudil som sa, nevedel som koľko je hodín alebo či je deň či noc, bol som znova sám. Hlas. Nebol som sám Olli tu bol so mnou. ,,A hoj, dlho sme sa nerozprávali,, ,,dlho, zabudol si na mňa, nevadí ako sa máš?,, spýtal sa Olli ,,Ale stále to isté, nevidím, tma, bol tu chlap, chcel ma zabiť podľa zvuku jeho topánok bol veľký,, ,,je tu zima,, Ako to Olli povedal zamrzol som, chata vychladla, vietor vial z otvorených dverí a rozbitého okna. Vyliezol som spopod postele a išiel som ku dverám. Ticho. Začal som kričať, plakal som a spadol som na kolena do studeného snehu, zostal som mokrí. Hlas. ,, sám si za to môžeš, sám si si na vine,, Olli sa ozval v mojej ruke ,, sám si za to môžem,, Zahodil som ho, neviem kam, ale ďaleko. Bol preč a ticho sa vrátilo, bol som opäť sám. Vošiel som naspäť dnu, zima. Pomaly som prechádzal chatu, našiel som starú skriňu. Tú ,ktorej som sa ako malý chlapec bál. Vošiel som do nej, zavrel som sa, bol som uzavretý a snažil som sa zohriať, zaspal som od zimy a chladu. Zobudil som sa. Zima, moje prsty zamrznuté, nemohol som tu takto zostať, musím nájsť pomoc. Musím sa dostať do dediny. Vyšiel som zo skrine a pomaly sa dostal ku dverám. Vyšiel som von a vietor udrel do mňa, ale nezastavilo ma to. Pamätal som si, že presne oproti chaty rovno je dedina, neviem ako ďaleko je, ale musím sa tam dostať. Začal som isť zababúšený do toho, čo som mal, aby som sa udržal v teple. Malé kroky, sneh pod do mnou praskal. Pomaly som kráčal, hlasy, počul som hlasy ten chlap je späť. Rozbehol som sa. Zakopol som o niečo a spadol som do snehu, bol som premočený. Prehmatal som sneh, našiel som môjho strateného kamaráta Olliho. Zobral som ho do vrecka a postavil som sa, trochu som rozmýšľal na ktorú stranu sa pozerám ale zima mi začala biť väčšia a väčšia, vrátil som sa napäť na cestu. Po čase, hlasy, cinkanie pascí. Pytliaci. Znovu som sa rozbehol, bežal som ako o život. !*chrap*! Noha … teplo… Chytil som sa do medvedej pasce čo tu pytliaci nechali. Bol som chytený, žiadna nádej, žiadna záchrana. Vytiahol som Olliho z vrecka ,, no čo sa stalo teraz,, nedokázal som odpovedať bol som slabý. ,, chytil si sa do pasce,, povedal Olli ,, sám si za to môžeš, ty si chcel ujsť, ty si sa chcel skryť od toho čo si spravil,, Spravil? O čom hovorí? Spomenul som si. Bol som späť v byte s mojou snúbenicou v posteli, hádali sme sa, veľká hádka, vybuchol som. Zobral som svoj revolver a *bang*. Moja snúbenica ležala na posteli nehybne ležať, bez života. Rýchlo som sa zbalil a zobral som aj dôkaz o vražde. Snažil som sa ujsť ale aj tak ma všetko dobehlo. Myšlienky mi behali v mysli. Čo ak som sa sám otrávil? Čo ak som naschvál zobral zlé kvapky? Čo ak som chel takýto koniec?. Olli stíchol. Bol som sám. Zima, ticho. Môj dych chladol, pomaly sa vytrácal. Ticho, Tma… Zaspal som.
Príbeh sa nám zdá ,že to čítame z pohľadu hlavnej postavy, ale príbeh je prerozprávaný jeho najlepším kamarátom, ktorý s ním zostal až do konca. Olli
(niektoré časti môžu byť vymenené alebo môžu chýbať)