Po prvýkrát, keď som čítala tento román,
bola som ako mladý James Ramsay, ktorý dychtivo dúfal ,že sa raz dostane k majáku.
Čakala som dva roky na to, kedy príde ten správny čas a ja sa odhodlám otvoriť pandorinu skrinku klenotu Virginii a zahĺbiť sa do vôd jej jedinečného a nezvyčajne individualizovaného štýlu písania, do ktorého som sa bezhlavo zamilovala.
Mohla som uznať všetky racionálne dôvody, prečo by som predtým mala otvoriť túto knihu, ale neprinútilo ma to zdvihnúť ani len obočie. Bola som mladé dievča, čo som mala spoločné s patriarchárnou štruktúrou rodiny? Čo som mala spoločné s umelkyňou, ktorá o sebe pochybovala vďaka narážkam obyčajného muža o neschopnosti žien maľovať, písať…Prečo by som sa s takým niečím vtedy asociovala? Nie. Vtedy naozaj nie.
Ale potom plynul čas….
Mladé dievča vyrástlo, spoznávalo väčšie hlbiny sveta, dozvedelo sa o egách túžiacich po pozornosti, ktoré ovládnu prostredie až tak veľmi, že akýkoľvek tvorivý čin sa zastaví. Dozvedela som sa o zlome, ktorý sa stáva prirodzeným stavom každej matke v živote. Stav prežívania.
Naučila som sa túžiť po majáku bez toho, aby som o tom vedela.
A potom nastal aj môj zlom. Zlom, v ktorom som sa rozhodla knihu otvoriť a pochopiť všetky skryté bolesti a strasti ukryté v stránkach poliatych krvou Woolfovej. Zasiahlo ma to ako blesk.
Toto je román, do ktorého musíte dospieť, no keď sa tak stane, v temných vodách sa jasne rozžiari a upokojí bolesti bytia jednej mladej duši, ktorá bohužiaľ pochopila, čo znamená ozvena “ nevie písať, nevie maľovať“. Duša, ktorá sa naučila cítiť prítomnosť patriarchálnej pozornosti a poznať jej vplyv na okolie. No o tomto nie je život.
Ide o vytváranie vlastného života bez ohľadu na to, či to nakoniec nebude dôležité pre nikoho iného iba pre seba. Je to odvaha nebyť milá.
Nie je to o dosiahnutí majáku. Ide o to dovoliť si vidieť to svetlo v diaľke.