Bola sobota ráno. Vylihoval som si v posteli najdlhšie, ako sa len dalo. Keď som konečne vyliezol spod teplej periny, začul som dievčenský hlas. Ten hlas vychádzal z mojej skrine. Zaťal som zuby a otvoril som skriňu. Z police s tričkami mi do rúk s radosťou v očiach skočil jazvečík. Keď som ho zložil na zem, spýtal som sa ho, ako sa volá. Nečakal som, že mi odpovie, lebo to bol pes. Ale mýlil som sa. Ten pes mi odpovedal. Vraj za volá Klementína, ale to meno sa jej vôbec nepáči. Bol som zaskočený. Od malička predsa viem, že psy nerozprávajú, ale štekajú. ,,Nemusíš sa ma báť, som len normálny pes, čo vie rozprávať. Málo psov má takú vlastnosť, preto o nej ľudia nevedia,” upokojovala ma. ,,Ty si prvý človek na svete, ktorý o tom vie. Ale už mi, prosím, konečne vymysli nejaké normálne meno!” ,,Dobre, čo takto Baterka! Vždy som chcel mať psa, čo mi bude svietiť na cestu!” žartoval som. ,,Áno, Baterka sa mi páči!” súhlasila so mnou. Zrazu mi niečo napadlo: ,, Si hladná, však? Zbehnem do kuchyne a donesiem nám niečo pod zub.” A tak som aj urobil. Išiel som dole a zobral som dva kúsky chleba s maslom a jahodovým džemom. Priniesol som to hore, do mojej izby. ,, Mám otázku. Prečo si sa vlastne objavila v mojej skrini?” prehovoril som. ,, No vieš, bolo to takto: naša psia kráľovná Kornélia II. si robí zoznam detí, ktoré chcú mať psa, a rodičia im to nedovolia. Prvý na zozname si bol ty. Tak ti kráľovná poslala práve mňa: psa, ktorý rozpráva. A ak chceš, budem tvojou priateľkou po celý svoj život.” odpovedala mi. ,,Jasné! Len o tebe nesmú vedieť naši…” vykríkol som. ,,Neboj sa, cudzí ľudia ma nevidia,” uistila ma. A tak som zrazu mal môjho vysnívaného psieho kamaráta.
Jedného dňa som prišiel domov zo školy a s veľkou nechuťou som sa pustil do kopy domácich úloh. Baterka kňučala, že chce ísť von. Našťastie bol piatok. Úlohy som si nechal na víkend. Pripol som jej vôdzku, do vrecka som si strčil zopár maškrtiek a vybral som sa s Baterkou do parku. Keď sme prešli alejou mohutných platanov, celý park odrazu stíchol a nastala tma. Bolo počuť len šušťanie lístia v korunách stromov. Baterka zavetrila. ,,Zacítila som cudzí pach…” pošepla mi a ňuchala ďalej ,,…pach niečoho, čo nepoznám.” Zrazu spoza stromu vykročila postava, zahalená v bielom plášti. Zdvorilo sa pozdravila a povedala, že sa mám otočiť, že vraj tam je môj kamarát. Ja som sa otočil a očami som blúdil po tmavých rohoch parku zarastených burinou. Žiadneho môjho kamoša som tam nevidel. Ale Baterka sa neotočila a pošepla mi: ,,Tomáš, žiadny tvoj priateľ tam nikde nie je. Tá postava ťa chcela len oklamať. Ukradla nám čas, veď vidíš ako rýchlo sa zotmelo! Musíme jej vziať čarovné hodinky, len nimi môžeme vrátiť čas späť! Ty odlákaš jej pozornosť a ja uchmatnem čarovné hodinky. Platí?” ,,Dobre,” súhlasil som. Rozopol som si svoje hodinky, položil som ich na trávu a biela mátoha sa za nimi hneď hodila, lebo verila, že keď bude mať aspoň päť cudzích hodiniek, môže nám čas ukradnúť už navždy. Ale našťastie, Baterku cudzí nevidia, a tá sa rýchlo prešmykla k bielej postave a hodinky jej ukradla. Hneď na to sa biela postava rozplynula, rozjasnilo sa a z ihriska bolo opäť počuť radostné výkriky detí. ,,Musíme tie hodinky zničiť,” ozvala sa Baterka. ,,Ale ako?” spýtal som sa. ,,Neviem, či nerozmýšľaš, ale keď si tak chcel mať psa, určite si si o nich niečo aj naštudoval. Pes je šelma a má ostré zuby. Ja tie hodinky rozhryziem a ty si bež domov urobiť úlohy, aby sme zase zajtra mohli podniknúť nejaké nové dobrodružstvo!” vykríkla Baterka a ja som si bežal domov robiť úlohy.
