Knihu Farba citov som si vybrala, pretože som hľadala príbeh, ktorý ma nielen zaujme, ale aj niečo naučí. Zaujala ma tým, že rozpráva o silných ženách, ktoré sa rozhodli prehovoriť v čase, keď sa od nich očakávalo, že budú mlčať. Príbeh sa odohráva v 60. rokoch 20. storočia v americkom štáte Mississippi a sústredí sa na vzťah medzi belošskými rodinami a černošskými slúžkami. Táto téma mi bola najprv vzdialená, ale rýchlo som pochopila, že ide o niečo univerzálne – o ľudskú dôstojnosť, odvahu a túžbu po spravodlivosti.
Kniha sleduje tri hlavné postavy: Skeeter, mladú belošku, ktorá sa rozhodne napísať knihu o živote černošských žien, a dve slúžky – Aibileen a Minny. Každá z nich má iný pohľad na svet, ale všetky ich spája túžba po zmene. Najviac ma zasiahla postava Aibileen, ktorá sa napriek vlastnej bolesti stará s láskou o cudzie dieťa, aj keď jej vlastné prišlo o život. Jej odvaha prehovoriť o tom, čo zažíva ako slúžka, bola pre mňa nesmierne silná.
Čítanie tejto knihy vo mne vyvolalo množstvo emócií – od hnevu, cez smútok, až po nádej. Bolo pre mňa nepochopiteľné, ako veľmi bola spoločnosť rozdelená na základe farby pleti. Čo bolo pre niektorých bežné a pohodlné, bolo pre iných ponižujúce a bolestivé. A napriek tomu, v tých najťažších chvíľach, dokázali tieto ženy zostať silné, vtipné a ľudské.
Na knihe sa mi páčilo aj to, že nebola len vážna – autorka dokázala do príbehu vniesť aj humor, vďaka ktorému boli postavy ešte živšie a ľahšie sa mi s nimi spájalo. Minny bola výborným príkladom toho, že aj keď niekto prežíva ťažké veci, nezabúda byť sám sebou – a niekedy je humor jediná vec, ktorá človeku zostane.
Z Farby citov som si odniesla veľa. Naučila ma, že aj jeden hlas môže niečo zmeniť – ak sa odváži prehovoriť. Že zmena sa začína práve vtedy, keď si niekto povie: „Stačilo.“ Táto kniha mi ukázala, že odvaha nie je len o veľkých činoch, ale často o malých rozhodnutiach, ktoré robíme každý deň. O tom, že sa postavíme za to, čo je správne, aj keď nás to môže niečo stáť.
Veľmi ma oslovilo aj to, ako kniha ukazuje silu priateľstva medzi ženami, ktoré by sa za iných okolností možno nikdy nestretli. Ukazuje, že porozumenie a súcit nepoznajú hranice – ani rasové, ani spoločenské.
Som veľmi rada, že som si Farbu citov prečítala. Otvorila mi oči, ale aj srdce. Pripomenula mi, aké dôležité je všímať si nespravodlivosť okolo seba a nebáť sa ozvať. Je to kniha, ktorá vo mne zostane ešte dlho – a ktorú by som odporučila každému, kto verí, že aj slová môžu meniť svet.