Luna bola milé a múdre dievča. Mala veľký sen: stať sa slávnou popovou hviezdou. Luna si moc neverila. Mama jej hovorila: „Môžem ťa prihlásiť na spev a klavír.“ Lunina odpoveď bola vždy nie. Bála sa vystupovať pred ľuďmi. V škole sa jej veľmi nedarilo. Vysmievali sa jej. Najprotivnejšia z dievčat bola Izabela. Vždy ju vysmiala pred celou triedou za jej účes, oblečenie… Proste si vždy na nej niečo našla. Jeden deň bol však iný. Kým Izabela zase vysmievala Lunu pred celou triedou, vošlo do triedy dievča, ktoré Luna ešte nikdy v škole nevidela. Luna si hovorila: „Ach jaj, ďalšia ma zosmiešni pred celou triedou.“ Namiesto toho nové dievča zakričalo na Izabelu: „Necháš ju na pokoji?!“ „A ty si kto, aby si mi rozkazovala?“ odpovedala drzo Izabela. Nové dievča sa nedalo a odpovedalo: „A ty si kto, aby si odvrávala?“ Izabela to vzdala. „Si v pohode?“ spýtalo sa nové dievča. Luna vystrašene odpovedala: „A – Áno. Ďakujem.“ „Volám sa Stella,“ prestavilo sa nové dievča. „Ako dlho sa k Tebe takto správa?“ „Dlho.“ odpovedala Luna. „A prečo?“ spýtala sa Stella. ,,Vieš, presne… ani neviem,“ odpovedala Luna. „Možno,“ zamyslela sa Stella, „lebo si lepšia než ona“ a pokračovala: „Aké máš koníčky?“ „Môj koníček je… Hudba! Chcem sa stať popovou hviezdou!“ odpovedala Luna. „Super!“ skríkla natešene Stella. „Ale,“ začala Luna. „Bojím sa.“ „A čoho sa bojíš?“ spýtala sa Stella. Luna smutne odpovedala: „Bojím sa vystupovať pred ľuďmi, bojím sa, že to nedám. Že, nesplním svoj sen“ „Podľa mňa každý môže splniť svoj sen,“ povedala Stella. Luna sa spýtala: „Aj ja?“ „Jasné, že aj ty! Každý to dokáže, len to trochu trvá, kým sa to podarí.“ vysvetlila Stella. Lune tie slová celý deň vŕtali v hlave. Na konci vyučovania išla sama domov. Kým kráčala po chodbe, si pospevovala. Zrazu niekto začal tlieskať. Bola to Izabela, ktorá si vkladala veci do tašky. Ku Izabele sa pridávali ďalší, ktorí Lunu počuli. Začali tlieskať aj učiteľky, ktoré ju počuli. Počula ju aj pani učiteľka spevu a klavíru. Hneď ju oslovila: „ Chcela by si chodiť na moje hodiny?“. Lunina odpoveď bola tentokrát áno. Hneď v ten deň zavolala Luniným rodičom, ktorí sa veľmi potešili. Luna sa stokrát poďakovala Stelle a už sa nebála, že nesplní svoj sen. Odvtedy sa stali najlepšími kamoškami. Roky ubiehali a Luna mala veľa koncertov. Keď mala dvadsať rokov, vytvorila svoju vlastnú hudobnú skupinu. Volala sa Magic voices (čítaj Madžik vojsis). Jasné, že v skupine bola aj Stella. Hrala na elektrickej gitare. Keď mala Luna dvadsaťpäť rokov, jej skupina bola pozvaná na veľký koncert. Odvtedy Luna verila, že každý môže splniť svoj sen.